V roku 1942 bol odvedený do vyhladzovacieho tábora Treblinka, aby tu zomrel. Jemu sa však s malou skupinkou ďalších šťastlivcov podarilo prežiť a ujsť. So zbraňou v ruke potom bojoval v radoch poľského odboja proti nacistom. A aj keď zažil tie najhoršie útrapy 2. svetovej vojny, bolo mu napokon osudom dožičené, aby až do svojho konca prežil pokojný život v Izraeli. A tu aj vo veku 93 rokov zomrel. Volal sa Samuel Willenberg, posledný žijúci človek, ktorému sa podarilo prežiť vyhladzovací tábor Treblinka.



Willenberg, pôvodom z Čenstochovej, sa do vyhladzovacieho tábora dostal ako 19-ročný. Bol sem presunutý v rámci transportu 6000 židov z geta v Opatowe. Ako Žid mal byť pôvodne ihneď usmrtený v plynovej komore v Treblinke II, avšak jeho záchranou od okamžitej smrti bolo jeho vyučenie za murára. A tak bol zaradený medzi 1000 väzňov z pracovného tábora Treblinka I. Vykonával najprv manuálnu činnosť, až bol napokon pridelený k triedeniu vecí, ktoré zostali po popravených. Jeho dve sestry ale také šťastie nemali.

Vyhladzovací tábor (Vernichtungslager) Treblinka bol založený v januári 1942. Spolu s Belzecom, Sobiborom a Majdankom patril medzi tzv. vyhladzovacie tábory, ktorých jediným cieľom bola okamžitá likvidácia Židov. K založeniu tábora došlo v rámci Operácie Reinhard, operácie zameranej na vyriešenie “konečného riešenia židovskej otázky v Európe.” Výsledkom operácie bolo viac ako 2 milióny mŕtvych Židov a asi 50 000 Rómov. V tábore zomrelo od júla 1942, kedy začal tábor prijímať prvé transporty, až do likvidácie tábora v októbri 1943, zhruba 875 000 Židov a asi 2000 Rómov. Tu skončili aj účastníci povstania v gete vo Varšave. Tábor Treblinka II bol po likvidácii všetkých väzňov podpálený a zrovnaný zo zemou. Pracovný tábor Treblinka I fungoval až do oslobodenia Červenou armádou v júli 1944. Celý komplex sa nachádzal len 80 kilometrov od Varšavy v blízkosti obce Treblinka.

swillenberg
Samuel Willenberg rok po úteku z Treblinky

Väzni mali byť usmrcovaní v plynových komorách. Neboli však likvidovaní plynom Zyklon B, ale oxidom uhoľnatým z výfukových plynov dieselových motorov, ktoré ukoristili Nemci zo zničených sovietskych tankov. Zo začiatku však boli problémy s funkčnosťou komôr, a tak boli celé transporty popravované zastrelením. Keďže zle fungovali aj krematóriá, boli mŕtvoly pochované do masových hrobov priamo v areáli tábora. Neskôr, od októbra 1942, bolo postavených až 13 plynových komôr, avšak mŕtvi boli do konca činnosti tábora pochovávaní v masových hroboch. Až v rámci zahladzovania stôp boli mŕtvoly spopolnené.

V pracovnom tábore Treblinka I sa začali šíriť zvesti, že aj väzni z tohto tábora majú byť tiež zlikvidovaní. A tak 2. augusta 1943 vypuklo v tábore dlho pripravované povstanie. Väzni sa vrhli na stráže, zapaľovali budovy a snažili sa ujsť. Z celkového počtu 1000 väzňov sa napokon podarilo ujsť len pár ľuďom. Sám Willenberg tvrdil, že ich bolo 67. Ostatní boli zabití počas povstania alebo chytení počas snahy o útek a popravení. Medzi pár väzňami, ktorým sa podarilo ujsť, sa nachádzal aj Samuel Willenberg. Samuel sa dokonca dostal aj k poľským partizánom. V roku 1944 sa zúčastnil Varšavského povstania, ktoré však bolo Nemcami krvavo potlačené.

Päť rokov po vojne emigroval Willenberg do Izraela. Stal sa z neho známy sochár, ktorého diela boli často inšpirované holokaustom a jeho spomienkami z Treblinky. V roku 2013 sa do Treblinky naposledy vrátil, avšak ako hosť v rámci 70. výročia povstania v tomto tábore. Z tohto sveta odišiel ako posledný väzeň, ktorý prežil tie najväčšie hrôzy vyhladzovacieho tábora Treblinka.

Zdroj: bbc.co.uk, netky.sk Foto: scoopnest.com, dailymail.co.uk