Keď ste boli malý, počúvali ste od mamy – “neplač, veľkí chlapci neplačú”? A potom vám nápadne zotrela slzy, akoby sa za vás hanbila… pamätáte?



Omyl, nie vždy majú mamy pravdu, pretože chlapci plačú! Ale len tam, kde ich nikto nevidí a nepočuje. Toto právo nám niekto uprel, už keď sme boli deti. Potlačil v nás prirodzenú ľudskú vlastnosť.

“Nefňukaj ako baba! Nehanbíš sa, chceš, aby ťa niekto videl ako plačeš?” Toľkokrát sme to počuli a zadržiavali slzy so zaťatými zubami pri zašívaní rany, návšteve u zubára, po náraze dobrou čelovkou protihráča alebo po páde z bicykla. Keď sme niekedy neudržali slzy, otec sa na nás pozrel a radšej z miestnosti odišiel, akoby sa bál, že dostane od nás infekciu a nakazí sa plačom aj on. Mama pribehla, nenápadne nám slzu utrela a povedala “neplač, chlapci neplačú”.

plačúcic chlapec

Ale prečo? Je to len preto,  že niektorí majú stále predstavu, že musíme uloviť mamuta a založiť oheň? Žena ho len upečie a vylieči naše rany? Chyba. Nežijeme v dobe kamennej a namiesto mamutov ulovíme rybu na dovolenke alebo, ako mi povedal lekár, pohlavnú chorobu. Našťastie to bola banalita a predpísal mi lieky, ktoré za týždeň pomohli.

Ale mýlime sa, keď si myslíme, že ženy nemajú radi citlivých mužov. Ony ich priam zbožňujú. Výčitkami k našim chybám alebo omylom sa snažia, aby sme prejavili ľudský cit a vyronili slzu. V ženách sa prejaví materský pud a zmizne pocit samoty z nepochopenia ich ženskej duše. Prejavte svoje city. Ukážte, že aj muži dokážu plakať a nepotia sa im oči. Ženy nadobudnú presvedčenie, že ste si ako partneri seberovní. Budú chápavejšie voči vašim nerestiam, omylom a aj zábudlivosti. Odpustia vám zdvihnutú dosku na záchode po ich prepadnutí zadočku do záchodovej misy, keď ešte ráno nestihnú otvoriť oči, a budú ich mať zatvorené aj v izbe, keď nájdu včerajšie zatúlané ponožky. Stanú sa tolerantnejšími a milšími, pretože budú šťastné, že patria medzi šťastné ženy, ktorých muž je empatický a citlivý narozdiel od muža najlepšej priateľky alebo kolegyne, ktorý sa hrá na drsňáka aj vtedy, keď nemusí.

Autor: Matej S.