Pred očami sa mi zatmelo. S Andreou a Nikom sme tupo hľadeli na obrazovku. V mužskom filme pre dospelých „hviezdil“ chlap, ktorý ma pred pár týždňami požiadal o ruku. Život sa mi rozsypal na milión kúskov. Potrebovala som ujsť niekam ďaleko.



 

Dá sa to liečiť?

Hneď ako som vystúpila z lietadla, inštinktívne som prudko zacúvala späť. Zaklincovala ma vysoká vlhkosť vzduchu. Mrholilo, bola hmla, slnko sa schovávalo za vrstvou smogu. V tejto krajine nevydržím ani 5 minút! Čo vôbec viem o Japonsku? Jedia suši, používajú paličky, stále sa usmievajú a v kohútiku nemajú pitnú vodu. Známi mi hovorili, že ma budú Japonci pristavovať, ale v Tokiu to rozhodne nehrozí. Tu sú na biele dievčatá zvyknutí pre vysokú koncentráciu modeliek, a tou ja nie som.

Pred mojím príchodom som mala o tejto krajine iný názor. Čakala som milých ľudí, ktorí dodržiavajú zdravú životosprávu, nepoznajú  fastfoody a húfne cvičia nejaké bojové umenie. Už po pár dňoch som tento „obraz” musela zmeniť. Skutoční Japonci sa zmietajú medzi svojou tradíciou a vplyvom amerikanizácie, ktorá sa prejavuje všade – v stravovaní,  obliekaní, celkovom spôsobe života. V malých dedinách a mestečkách je to inak, tam sa aj dnes stane, že nevideli nikoho „bieleho“. V jednej horskej dedinke sa ma dokonca opýtali, „či sa to dá „liečiť“?!

Kúpele naháčov

V Tokiu si každý príde na svoje. Ak túžite po histórii, vyberte sa do časti Asakusa, kde si môžete v chráme vytiahnuť veštbu. Väčšinou je nepriaznivá, ale stačí dať mníchovi, ktorý je „náhodou“ obďaleč, 200-300 jenov a vymodlí vám niečo lepšie.

Časť Roppongi je pre vás ako stvorená, pokiaľ túžite po baroch, zábave alebo známych striptízových kluboch. Mne sa tam páčilo Roppongi Hills – nákupné centrum s úžasnou zmrzlinárňou, ktorej personál spieva pri obsluhe muzikálové hity. Veľmi typická je aj časť Tsukiji, kde je obrovský rybí trh, ale ten plánujú zrušiť, lebo obyvateľstvo sa sťažuje na obrovský zápach.

Japonsko reportáž

V Hakone sú známe liečivé kúpele, tzv. hot springs. Sú rozdelené na mužskú a ženskú časť, pretože na sebe nemáte nič. Musíte tu dodržiavať akési rituálne pravidlá a cudzinci tu preto väčšinou chodia len v sprievode Japoncov. Zúfalo som sa snažila pracovníkovi na recepcii vysvetliť, že chcem ísť dnu, ale nerozumel mi ani slovo. Keď už vyzeralo všetko beznádejne, objavila sa drobná Japonka Akiko, ktorá pochopila, že kúpele nechcem zdevastovať, ale navštíviť. Vysvetlila mi spôsob očisty a porozprávala  o svojich dvoch deťoch. Dcéra študovala v Londýne a syn viedol rodinný podnik, lebo manžel sa rozhodol oddychovať. Každý víkend trávia s mužom na inom mieste a dvakrát do roka cestujú, pretože sa už nikde neponáhľajú. Žijú si vo svojom domčeku ďaleko od Tokia.

Už ju vidím!

Pokiaľ sa dostanete do Japonska, snažte sa za každú cenu navštíviť Kjóto. Dlho bolo hlavným mestom krajiny a od roku 1994 je zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Jeho atmosféra je presiaknutá rozprávkou, históriou a je úplne iná ako v Tokiu. Keby ste nemali nič vidieť, tak tieto dve mestá určite.

A nesmiem zabudnúť na gejšu, ktorá stále patrí k symbolom Japonska. Hovorí sa, že kto ju uvidí, bude mať šťastie. Ale pohľad na ňu si musí človek zaslúžiť. Podarí sa to len zriedka. Skúšala som nádejné miesta výskytu, ale nikde nič. Až raz… Stalo sa to na priechode pre chodcov. Keď sa rozsvietila zelená, dve gejše drobnými krôčikmi cupitali smerom ku mne, ale keďže strhli pozornosť okoloidúcich, začali si zakrývať tvár. Podarilo sa mi urobiť dve fotografie aj za cenu toho, že ma skoro zrazilo auto. V Japonsku totiž platí: Kto má zelenú, ten ide. Sú vás schopní zraziť.

Plňte si svoje sny

Japonsko je krajina, ktorú buď milujete, alebo ju už nechcete ani vidieť. Nikde inde vás však nepodporia napríklad v štúdiu baletu, aj keď máte 60 rokov (nie, že by som ja mala toľko). Učia vás dovtedy, kým to nedokážete. Jediné, čo nemôžete urobiť, je vzdať sa. Ak začnete, už nesmiete cúvnuť.

Autor: Gabi Halmová