V Seredi otvorili začiatkom tohto roku prvé múzeum holokaustu na Slovensku. V tábore, v ktorom našlo utrpenie mnoho slovenských Židov, sa dnes nachádzajú hlavne informačné panely. Tie pripomínajú hrozné časy našich spoločných dejín, na ktoré doplatili tisíce nevinných.



Múzeum holokaustu bolo dlhodobým projektom Slovenského národného múzea – Múzea židovskej kultúry a vyplnilo tak medzeru momentálne už venovanú osudu tisíckam slovenských Židov, ktorí v Seredi našli utrpenie a bolesť. Pre mnohých z nich bola Sereď “iba” prestupnou stanicou na ceste do okupovaného Poľska. Odtiaľ už nebolo cesty späť.

slovensko-ma-prve-muzeum-venovane-holokaustu (1)

Tábor v Seredi vznikol v roku 1941 v priestore bývalých vojenských kasární. Nebol to jediný koncentračný tábor pre Židov na Slovensku, no bol zároveň najväčší. Ďalšie tábory boli (napríklad) v Novákoch, Petržalke, Poprade, Žiline a na mnohých ďalších miestach Slovenska. V Seredi boli Židia koncentrovaní preto, aby žili pod kontrolou režimu na jednom mieste a zároveň, aby boli od ostatného sveta čo najviac izolovaní. V tábore žili, napriek krutému zaobchádzaniu a hrozným podmienkam, v relatívnom bezpečí. Tábor slúžil “len” na sústredenie slovenských Židov na jednom mieste. Väzni v tábore pracovali v dielňach. Muži boli rozdelení do stolárskej, betonárskej a zámočníckej dielne a ženy zasa pracovali v krajčírskej dielni, kde šili rovnošaty, bielizeň, čiapky a iné kusy oblečenie potrebné pre slovenskú spoločnosť.

sered-muzeum-holokaustu-holokaust-pracovny-tabor-koncentracny-tabor-alojz-brunner-nestandard1

Pomery, ktoré v Seredi vládli, sa za humánne určite nedajú označiť, no oproti nacistickým vyhladzovacím táborom to bolo v slovenských táboroch omnoho lepšie. Napriek tomu boli na dennom poriadku ponižovanie, bitky zo strany dozorcov, šikana, ale tiež znásilnenia či zabitie. Väzni v dielňach museli spĺňať predpísané normy, v opačnom prípade hrozili väzňom komplikácie alebo trest. Život v tábore však plynul relatívne pokojne, Židia si dokonca vytvorili aj vlastnú školu alebo materskú školu, futbalové družstvo či iné športové a kultúrne združenia, prostredníctvom ktorých sa snažili čo najviac pripodobniť bežnému životu pred vojnou.

slovensko-ma-prve-muzeum-venovane-holokaustu (2)

Situácia sa zmenila až v roku 1942. Nacisti prijali začiatkom roku plán konečného riešenia židovskej otázky, v ktorom sa počítalo s vyhubením európskeho židovstva v čo najkratšej dobe. Slovenská republika sa prihlásila k deportácii Židov zo svojho územia do vyhladzovacích táborov na území okupovaného Poľska. Slovenskí Židia boli medzi prvými, ktorých zavraždili v plynových komorách.

vagon

Deportácie začali 25. marca 1942 transportom tisícky mladých žien a dievčat z Popradu do Auschwitzu. Väčšina z týchto žien zomrela hneď po príchode do tábora. Židia boli deportovaní aj z iných častí Slovenska, pričom Sereď predstavovala jednu z najdôležitejších deportačných tepien. Oficiálne boli Židia posielaní mimo Slovensko kvôli práci, čo je úplne absurdný argument, ktorý sa s obľubou používa dodnes. Židia totiž mohli byť na prácu využití na Slovensku pre potreby domáceho hospodárstva a nie za jeho hranicami. Napokon 11. apríla 1942 už muselo byť každému jasné, že o žiadnu prácu sa nejedná a ľudia v dobytčích vagónoch boli posielaní na smrť. V tento deň bol z Trnavy vypravený prvý rodinný transport, v ktorom boli aj malé deti alebo starí ľudia, teda osoby, ktoré by pracovne nebolo možné využiť.

Slovenskí Židia boli medzi prvými, ktorých zavraždili v plynových komorách

Transporty boli napokon zastavené v októbri 1942, to však už Slovensko opustilo viac ako 65 000 Židov. Čísla sa v mnohých štatistikách líšia, no isté je, že väčšina týchto bývalých slovenských občanov zomrela v táboroch smrti. Počet tých, ktorí prežili, sa počíta v niekoľkých stovkách (odhady hovoria o cca 400 osobách). Sereď zostávala naďalej koncentračným táborom, i keď transporty boli obnovené až na jeseň 1944. To už deportácie neorganizovali slovenské úrady, ale nacistické okupačné sily, ktoré na Slovensku potláčali povstanie. Na Slovensko prišiel Alois Brunner, blízky spolupracovník Adolfa Eichmanna, aby obnovil deportácie slovenských Židov. Do marca 1945 sa nacistom podarilo zo Slovenska deportovať ďalších približne 13 500 Židov. Zo Serede odišlo celkovo 11 transportov s takmer 12 000 ľuďmi. Väčšina z nich sa konca vojny nedožila.

pochod_solidarity_2012

Múzeum v Seredi je sprístupnené zatiaľ iba čiastočne a jeho ďalšie rozširovanie je v pláne na ďalšie roky. V pláne je vytvoriť také múzeum, ktoré bude zachytávať všetky oblasti života väzňov v táboroch tohto typu na Slovensku. V budúcnosti by sa mali z ostatných barakov vytvoriť jednotlivé dielne či ďalšie priestory, ktoré by ukazovali podmienky života v tábore. Múzeum je v súčasnosti otvorené od nedele do štvrtka v čase 9.00 – 16.00 h. Tábor v Seredi je nielen múzeom, ale tiež pamätníkom všetkých, ktorí zahynuli v rámci holokaustu. Slovenská spoločnosť konečne začína kriticky hodnotiť aj toto obdobie našich dejín, čoho dôkazom je samotný vznik múzea alebo aj film Nedodržaný sľub, ktorý približuje túto pochmúrnu dobu. Určitá pasáž filmu sa odohráva aj v tábore v Seredi.

Zdroj: Ivan Kamenec. Po stopách tragédie, Edah.sk | Foto: muzeum.sk, annefrankguide.net, orange-papers.org