Vo vnútri juhoamerického pralesa, v peruánskej provincii Oxapampa, ktorá je jednou z najväčších provincií v centrálnej časti Peru, sa nachádza okres Pozuzo. Neobyčajne obyčajná časť veľkej juhoamerickej džungle a predsa čímsi iná…



Pozuzo je jeden zo siedmych okresov provincie Oxapampa. Provincia sa nachádza v nadmorskej výške 1 800 m a hlavné mesto provincie Oxapampa má okolo 10 000 obyvateľov.

images (1)

Turistom zo strednej Európy musí pri návšteve tejto provincie a obzvlášť dedinky Pozuzo, nachádzajúcej sa hlboko v pralese, vyraziť dych. Nejeden z nich sa totiž musí pozastaviť nad svojou mapou alebo GPS, kam ho to vlastne doviedlo. Pozuzo totiž vyzerá ako typická tirolská dedinka, niekde u našich západných susedov.

pozuzo

Pred vstupom do dediny je biela alegorická brána, na ktorej sa návštevník dočíta (v španielčine a nemčine), že ide o najstaršiu rakúsko-nemeckú kolóniu na svete založenú v roku 1859. Nielen architektúra, ale tiež miestni obyvatelia majú zaujímavé a pre juhoamerický kontinent netypické európske črty.

foto-anku__776_ndigung_hp

V 19. storočí sa v celej Európe zdvihla výrazná vlna kolonizácie a obyvatelia starého kontinentu húfne vyrazili hľadať šťastie za veľkú mláku. Väčšina kolonistov smerovala do Severnej Ameriky, kde hlavne v USA a Kanade videli možnosti na zlepšenie svojej situácie. V Európe kolonizáciu zapríčinili nielen vojny, ale tiež zlé sociálne a životné podmienky, časté epidémie a hladomor či jednoducho zle nastavené dedičské zákony, ktoré drobili beztak malé hospodárstva.

V kontexte kolonizácie preto nie je nič zvláštne na tom, že sa skupina nemecky hovoriacich kolonistov vybrala na skusy do sveta (zaujímavé je i to, že kým z nemeckých krajín ľudia utekali, zo západného Slovenska sa mnoho “kolonistov” sťahovalo na sezónne práce práve do rakúskej časti monarchie). Týmto kolonistom sa netradične stali domovom juhoamerické pralesy, kde svoje domovy museli budovať od piky rovnako ako kolonisti v 16. – 18. storočí.

10006955_484289241694160_1142954748_n

A kto za to môže? Nemecký cestovateľ, barón Damian Freinbern Schuetz-Holzhausen, ktorý s peruánskou vládou uzavrel dohodu, že panenské oblasti pralesa v okolí rieky Huancabamba budú kolonizovať nemeckí kolonisti. Verbovanie začalo v Tirolsku (v mestečkách pri rieke Inn) v roku 1853. Miestne obyvateľstvo malo (a aj má) skúsenosti so životom v hornatých oblastiach, drevorubačstvom, pestovaním plodín v nehostinnejšom prostredí a pod. Zakrátko sa podarilo získať pre expedíciu 180 osôb, ktoré spolu so svojimi rodinami vyrazili na dlhú cestu do Peru. V Hamburgu sa nalodili na loď “Norton”. Plavba trvala 4 mesiace a zomrelo počas nej 6 osôb. Po mesiacoch strávených na mori loď “Norton” zakotvila v prístave neďaleko Limy (hlavného mesta Peru).

260614113157652924

Peruánska vláda ale nedodržala časť svojej dohody, podľa ktorej mali vytvoriť pre kolonistov cestu. Tá sa však do vnútrozemia pralesa ani nezačala stavať. Kolonisti sa tak vydali na dlhý a strastiplný pochod naprieč pobrežnými púšťami, pohorím Andy až do vnútrozemia peruánskeho pralesa. Páter Josef Egg po dvoch rokoch zdecimovaný a úmrtiami prerednutý počet kolonistov priviedol k brehom rieky Huancabamba. Egg kolonistov sprevádzal počas celej cesty z Tirolska a podľa väčšiny pamätníkov by mnohí (bez neho) cestu dávno vzdali. Vyslúžil si uznanie a v Kostole sv. Mikuláša v Pozuze je umiestnená aj ďakovná plaketa s jeho menom.

images

Kolonisti zošľachtili časť pralesa a práve pre „odrezanosť“ od ostatného sveta si zachovali svoju pôvodnú kultúru. Postupne založili aj hlavné mesto provincie, Oxapampa či mnohé iné sídla. Cesta, mimochodom, jedna z najnebezpečnejších ciest na svete, do Pozuza dorazila až v 70. rokoch 20. storočia. Spojila tak nemeckú kolóniu s väčšími mestami. Dodnes sa tam človek dohovorí španielsky, ale hlavne nemecky. Tradície a väzby na pôvodnú domovinu sú pomerne silné a miestnymi obyvateľmi hrdo udržiavané. Miestnych podporujú aj materské krajiny – Rakúsko, Nemecko a Švajčiarsko.