Stretli sme sa na dohodnutom mieste. Nevedela som, koho mám čakať. Aký je starý, ako vyzerá, aké má auto. Rozhovor sme si dohodli len cez telefón. Prišli dvaja. On, nazvime ho Ramon a môj kamarát Dano, ktorý to celé sprostredkoval. Nasadla som k nim do čierneho auta, ktorého značku som si ani nestihla všimnúť. Odviezli ma do zapadnutej kaviarne na kraji mesta, ktorá bola situovaná v priestoroch niekdajšej pivnice. Bola tam zima a šero. Ideálne miesto na rozhovor s drogovým dílerom. 



Od usmievavej čašníčky som si objednala kávu, on ríbezľový džús. Ani len netušila, koho obsluhuje. Vyzeral celkom normálne. Značkové tepláky, pohodlná mikina, hodinky… Obyčajný chlap, ktorých na ulici denne stretávam desiatky. Zapálil si cigaretu a spokojne si potiahol. Chvíľu sme sa rozprávali. O časopise a o mne, o sebe toho zatiaľ veľa neprezradil. Keď som z tašky vytiahla diktafón, znervóznel. „Musím si to nahrať,“ upozornila som ho. „V poriadku. Ale keď skončíme, tú nahrávku si beriem.“ Povedal, že mi ju vráti, až keď ju preženie cez počítač a  zmení hlasy, pre zachovanie absolútnej anonymity. Sľúbil, že mi prezradí úplne všetko.

Ako si sa dostal k tomu, že si začal dílovať drogy?

Začal som pomerne skoro. Som zo sídliska, chodili sme von s partiou, opíjali sme sa, zabávali. Časom sa z toho stala samozrejmosť, rutina. Ráno vstaneš a dáš si jointa. Húlili sme nonstop. Neskôr som začal chodiť cez prázdniny za bratrancom, ktorý sa vrátil z Ameriky. Chodil som k nemu často a tam som sa naučil všetko podstatné, tam to celé začalo.

Takže si hneď začal predávať?

Najskôr som bol len konzument. Tráva šla vo veľkom, húlili všetci a všade. No nezostalo len pri nej. Raz, keď som zas prišiel za bratrancom, čakal som ho na stanici. Prišiel a bol nejaký divný. Zvláštne sa pohyboval, stále smrkal, ale nevedel som, čo sa deje. Zhruba v polovici cesty domov odstavil auto v tmavej zákrute, otočil sa dozadu a hodil na mňa nejaký kus bielej kocky. Vtedy som sa ho spýtal: „To čo je, krieda?“ A on povedal: „Čo ti j*be? Nepoznáš kokaín?“ Dosť som sa nasral, obaja sme vyskočili z auta a skoro sme sa pobili. Mali sme totiž takú dohodu, že to nikdy nezájde ďalej, že budeme vždy iba húliť. A keby som to porušil, zmláti ma železnou tyčou a že to isté chce odo mňa. V tom momente som mal chuť to naozaj urobiť.

„To čo je, krieda?“ A on povedal: „Čo ti j*be? Nepoznáš kokaín?“

Neurobil si to?

Nie. Dal som si. Nevedel som, čo mi bude, mal som z toho strach, vo filmoch som predtým videl všeličo. Nevedel som ani ako si to mám naškrabať. Bol to kokaín dovezený kdesi z Devínskej, gram stál vtedy asi 80 €. Naškrabal som si to kreditkou na cédečku a fúkol som si. Najskôr mi chvíľu nič nebolo. Postupne som dostal strach. Prišlo mi clivo, smutno, rozmýšľal som nad tým, prečo som to urobil, ako to dopadne. Ale potom to všetko zmizlo a bol som nafičaný. No účinky neboli také intenzívne, ako napríklad pri pervitíne. Bol som vtedy fakt mladý, všetci boli odo mňa minimálne o 7 ̶  8 rokov starší. Chodili sme po žúrkach, po chatách. Prišiel som na dom, tam sa grilovalo, všade boli k*rvy, chľast a drogy. Páčilo sa mi to.

Teda ste prestali húliť a prešli ste už len na kokaín?

Chvíľu to bolo ešte všetko naraz, tráva, kokaín, alkohol. No ja som postupne prestal húliť a začal som len fúkať. Tam to na teba padalo z každej strany. Prišiel som do baru a čašník mi ponúkal hašiš. Nedalo sa nedrogovať.

Ako si prežíval tie stavy?

Niektorí ľudia, keď sa nadrogujú, nejdú nikam. Boja sa, čo by sa mohlo stať, alebo ako by ich vnímali iní ľudia, či by to na nich bolo vidieť. Chalani ma ale naučili chodiť von, medzi ľudí, dokonca do najslušnejších podnikov, do reštaurácií, naučili ma to vykryť tak, aby si nikto nič nevšimol. Bratranec mal dobrú prácu, dôležité postavenie vo veľkej firme a on nonstop húlil a fúkal. Obdivoval som ho, ako to zvláda všetko skĺbiť. Stále sme chodili po akciách, bol to náš život. Párty, štetky, chľast a drogy – kokaín, ale postupne som prešiel na pervitín.

Zvládal si aj chodiť do školy popri tých všetkých žúrkach?

Zo strednej ma vyhodili. Niekoľkokrát. Nebol problém ani to, že som do školy nechodil, ale to, že som chodil. Robili sme tam bordel a učitelia boli radi, keď ma tam nevideli. Tak som prešiel asi troma školami, kým ma naveľa vzali do tej poslednej. Tam som si našiel aj prvú frajerku. Vtedy som sa snažil s drogami prestať, ale nešlo to. Bolo to všetko tak rozbehnuté, že sa to jednoducho nedalo. Stále som fúkal, sám som si zháňal a časom som prišiel na to, že sa v tom točia celkom slušné prachy a dá sa na tom zarobiť.

Takže prvé zárobky…

Áno. Bratranec mi to začal voziť fakt vo veľkom a ja som to potom po nociach rozpredával po meste. U mňa doma sa stretávali všelijakí ľudia, točil som to, ako sa dalo. Dostával som to za slušnú sumu a ešte zostávalo dosť aj pre mňa.

Čo je slušná suma?

Dávali mi to asi za 50 € za kubík, inak sa to predáva po 100 €.

Kubík je koľko?

Kubík je desať dielov. Čiže som točil jeden diel po 10 €. Vozili mi vždy aspoň 20 kubíkov.

Odkiaľ brali oni tie drogy?

Vozili to z Piešťan alebo zo Serede. Niekedy, keď som toho chcel fakt veľa a naozaj kvalitu, dovážali to z Čiech.

Koľko si na tom vedel zarobiť mesačne?

Ťažko povedať, nikdy som to presne nerátal. Chalanom šlo vždy len o to, aby sa im vrátili náklady na materiál plus za cestu, nikdy nechceli nejako extra navyše, čiže všetko zostávalo mne. Uživil som seba, kamošov, čo mi s tým pomáhali, mohol som si dovoliť značkové oblečenie, cigarety, drahé reštaurácie, auto, výlety s frajerkou. Išlo to celkom slušne.

kokain 1

Nikto ťa nepodozrieval?

Nie, dával som si pozor. O tom, že predávam drogy vedeli asi len dvaja ľudia.

Ako to teda fungovalo, to predávanie?

Najskôr som si to riešil iba medzi svojimi, takže tam problém nebol. Potom sa to trochu rozmohlo, lebo keď chodíš po kluboch a baroch, stretávaš ľudí, kamaráti poznajú kamarátov, tí zas iných. Postupne sa to rozšírilo aj mimo mesto, často som musel chodiť na aute 30  ̶  50 kilometrov, lebo mi niekto zavolal, že chce a mne sa to oplatilo.

Takže to nabralo grády.

Áno, až také, že sa to nedalo zastaviť. Musel som na chvíľu vypadnúť, chcel som z toho von, rozišiel som sa s frajerkou, odišiel som na nejaký čas do Piešťan. Tam to ale neprestalo… Vrátil som sa domov, k rodičom, na Vianoce. Vôbec netušili, v čom lietam. Ani teraz to netušia. Mame som to síce povedal, ale stále si myslí, že srandujem. Keď som sa vrátil, ako keby som ani nebol preč. Začalo to zas tam, kde to aj skončilo. Predával som, zháňal, telefonáty, pervitín, párty, žúrky, dílovačky. Všetko, čo som zarobil sme rozbili, buď na novú zásobu drog alebo na párty.

Postupne som prestal brať od chalanov, našiel som si nového parťáka. Tiež zistil, že sa dá na tom slušne zarobiť a nebál sa toho. Chodil autom po tovar do Serede aj každý druhý deň. A opäť bol celý kolotoč naspäť. V tom čase som začal robiť v jednej herni, tam som toho mal na kilá, ľudia už vedeli, kam majú prísť a čo majú povedať. Biznis sa točil, a naozaj celkom slušne.

Začal si popri dílovaní aj normálne pracovať, áno?

Hej, prišiel som na to, že je to len ďalší zisk. Ale nestačilo nám. Popri práci v herni a  predaji drog sme začali chodiť aj po nociach kradnúť. Kradla sa nafta, vykrádali sa kamióny, hocičo. Prišiel som k dosť veľkým peniazom. Nanešťastie sa okolo herne začala točiť aj kriminálka, chodili s odznakmi na prehliadky a kládli blbé otázky. No nič mi nedokázali. Vedel som sa z toho vykrútiť.

Tak base si sa vyhol.

Našťastie. Nikdy ma nechytili, nikdy mi nič nedokázali. Keď ma tam nedostali doteraz, už ma tam nedostanú nikdy. Párkrát sa stalo, že ma aj vytiahli z auta, prehľadali, ale vždy prišli príliš skoro, ešte som pri sebe nič nemal, len som sa im vysmial do ksichtu. Ale nebolo mi všetko jedno. Bežne, keď šlo o nejaké menšie balíčky, som to totiž nosil vo vreckách nohavíc. Vôbec nie nejako zašité v sedačke alebo v kufri pod rezervou. Raz sme mali ale vážne na mále. Čakali sme na jeden veľký obchod, malo prísť auto s veľkou zásobou a rozdeliť to, boli sme viacerí. Dlho sa to naťahovalo, začalo to byť podozrivé. Vtedy mesto obkľúčili policajti mesto, boli všade, samí kukláči, zásahovka. Ale ušli sme. No boli situácie, keď si to baba musela vopchať aj do nohavičiek… Ale ak by mi náhodou malo niečo hroziť, radšej ujdem. Nebojím sa, že by som to v base nezvládol, ale už by som mal doj*baný život. A to fakt nechcem.

Zapálil si už asi šiestu cigaretu a objednal si ďalší džús. Nálada sa trochu uvoľnila. Už som ho nevnímala ako niekoho, koho sa musím báť, ako niekoho nebezpečného. Je to normálny chalan, skúsil drogy, zistil, že sa dá na tom zarobiť, nebál sa, a tak to jednoducho urobil.

Začal si s trávou, potom s kokaínom a prešiel si na pervitín. Tam to skončilo, alebo si zašiel ešte ďalej?

Tam to skončilo. Heroín ma nikdy nelákal.

Nechcel si z toho všetkého vycúvať?

Chcel. Aj som sa snažil. Ušiel som do Nemecka. Mal som tam mať vybavenú nejakú robotu, ale nebolo tam nič. Našťastie som sa k nejakej robote dostal. Jeden víkend sme sa s kamarátmi rozhodli ísť na párty, mali sme zarobené, tak sme si povedali, že je čas to rozbiť. Prišli sme na nejakú diskotéku, tam boli Turci, černosi, Arabi a rôzni ľudia, fakt zmeska. Všimol som si, ako jeden chalan vychádza z hajzla a má celý nos biely, ešte ho aj mykalo. Zobral som ho bokom, nejako sme sa dohovorili, vysvetlil som mu, že chcem drogy. Ponúkol mi MDMA (Molly) – čo je vlastne účinná látka z extázy v čistej, práškovej forme. Vtedy som to nepoznal, myslel som, že sa to fúka. Ale vôbec nie. Chalan mi doniesol poldecák, do toho mi j*bol dve čiary a ja som to vypil. Asi po tridsiatich minútach sa dostavili strašné stavy, nevedel som chodiť, vrážal som do ľudí, čím viac som pil, tým mi bolo horšie. Zapálil som si cigaretu, asi dvakrát som si potiahol a posadilo ma na zem, tma. To boli asi najhoršie stavy, aké som kedy zažil. Vtedy som si uvedomil, že sa s tým nedá skončiť. Nájde si ťa to všade.

Keď do toho raz spadneš, už sa s tým nedá prestať?

Ide to veľmi ťažko. Aj keď som sa vrátil naspäť na Slovensko a našiel si novú prácu v Galante, stretol som nových ľudí a chcel som začať odznova, nešlo to. Chalan, s ktorým som sa skamarátil, bol strašný exot. Vyhliadli sme si týpka, bolo jasné, že si na niečom fičí. Padla otázka: „Po koľko máte? Po 40?“ A bol som zas tam, kde aj predtým. Najskôr sme fúkali len tak sami pre seba, ale po dosť krátkom čase sme dostali chuť opäť na tom zarábať. Z roboty nás, samozrejme, po týždni vyrazili. Vrátil som sa domov, prázdny, ale s kontaktom. Tak som zdvihol telefón a zas sme to rozbehli. Vo veľkom. Nie zas v mega veľkom, stále som len malá rybka, ale mne to úplne stačilo. Šlo to dosť dobre. Až donedávna.

Vtedy som si uvedomil, že sa s tým nedá skončiť. Nájde si ťa to všade.

Čo sa stalo?

Rozhodol som sa zas s tým prestať. Tentoraz už natrvalo. Zahodil som všetky kontakty, vymenil číslo, nikomu sa neozývam. Už s tým jednoducho nerobím. Po desiatich rokoch aktívneho dílovania je čas prestať. Posledná akcia bola pred pár mesiacmi, keď som šiel do Čiech po tovar, viezol som asi 17 kubíkov, tovar asi tak za 2 500 €. Hovoril som si, že keď ma teraz zastavia, dopadnem veľmi zle.

Nemal si zlý pocit z toho, že predávaš drogy?

Mal som isté pravidlá. Nikdy som nepredal človeku, ktorý to ešte nemal. Nechcel som našupu hneď niekomu zničiť život. A v živote som nepredal tovar babe, či už to predtým mala alebo nemala.

Prečo?

Bola to moja zásada. Videl som baby, ktoré drogovali, nikdy by som s takou babou nechcel nič mať. Skôr sa z nich stanú trosky a chudery, má to na nich horší účinok.

Tak dobre, predstav si, že som chlap. Chcem pervitín. Len tak, pre vlastnú potrebu. Koľko by som potrebovala a za koľko by som to vedela zohnať?

Na taký pekný víkend. Ja neviem. Niekomu stačí aj jeden diel, ja som bol vo fáze, keď som dal dva kubíky (20 dielov, pozn. red.) za deň. Tebe by možno stačilo päť dielov na celý víkend. Zoženieš za 50 €. Pre teba ako pre človeka, ktorý k tomu inak nemá prístup a nemá kontakty. A ešte by si musela mať šťastie a trafiť dílera, čo ti to predá celé. Lebo väčšinou sa to predáva po obálkach a tam je buď polovica, alebo ešte menej.

A predáva sa to v prášku, alebo v akej konzistencii?

Ako kedy, ako kto uvarí. Občas kryštáliky, občas prášok, rôzne farby, chute. Záleží od variča.

kokain

Stretol si sa s tým, že to nejakého človeka totálne zničilo?

Áno, môj kamarát, Tony. Začal si to pichať do žily, má to lepší účinok, zaberá to silnejšie. Ja som to nikdy neskúšal, ani nechcem, neviem ti presne povedať, aké sú z toho stavy. Tony s tým nevedel prestať, až sa z neho stala totálna troska, kradol, rozpredával. Raz si šľahol príliš, odpadol doma a museli ho odviesť do nemocnice, skoro zomrel. Nedal si rady, vyhodili ho z domu, skončil na ulici medzi bezdomovcami. Snažili sme sa mu pomôcť, zohnali sme mu robotu, kupovali sme mu jedlo, ale vážne si nedal povedať. Doj*bal si celý život. Je to veľmi ľahké, spadnúť do toho úplne. Máš problémy, trápiš sa, myslíš, že sa z toho dostaneš, alebo aspoň zabudneš na problémy. Stačí, že to raz preženieš.

Nervózne si odpíja s džúsu. Nie je to jednoduché, rozpráva sa mu ťažko. Zrejme to nie je dobrý pocit, vidieť, ako sa niekto rúca a nemôcť s tým nič urobiť. Ešte keď na tom má aj kus zásluhy. Bojím sa byť príliš osobná, nechcem zaťať do živého. Ale nedá mi to.

Ty si to ešte nikdy neprehnal?

Vždy som sa snažil stáť na vrchu pyramídy. Predstav si to, na jednej strane si úplne čistý, na druhej úplná troska. No niekedy sa to nedá. Mal som haváriu. Išli sme nadránom, po mokrej diaľnici, v 190 km/h sme havarovali, nabúrali sme do betónovej steny. Nebol som ani pripútaný, auto skončilo v šrote, traja ľudia v nemocnici, ja som bol tiež poriadne doj*baný. Našupu som si dal sedem dielov, všetko mi bolo jedno. Nevedel, som, ako sa s tým mám zmieriť, čo sa bude diať, mal som chuť zomrieť. Miešali sa vo mne všetky emócie, vtedy mi fakt preplo. No ešte raz som mal našliapnuté spadnúť na zlú stranu. Boli sme na hip-hopovom festivale, nič si z toho nepamätám. Prebral som sa až po troch dňoch, niekde na deke, s dvomi nahými dievčatami. Celé nohavice som mal zastriekané. Jedna baba sa hojdala v hojdačke, boli sme na nejakom cudzom pozemku, vôbec netuším kde. Druhá baba ležala vedľa mňa, robila nám čiaru. Nevedeli sme, kde sme, ale vraj mal po nás niekto prísť. A aj prišiel. Prišlo auto, stiahlo sa okienko, vyletela z neho taška a v nej noviny, cigarety, rožky, nejaké jogurty a auto zas zmizlo dop*če. Bolo to dosť zlé. Dlho som sa z toho spamätával, vtedy som si povedal, že dosť, už nesmiem takto spadnúť.

Prebral som sa až po troch dňoch, niekde na deke, s dvomi nahými dievčatami. Celé nohavice som mal zastriekané

Čo je teda také super na tých drogách? Máš z toho len problémy, posraný život. Tak čo je na tom také skvelé?

Ja vlastne ani neviem. Asi to, že zažiješ zábavu, párty, cítiš sa silne, ako pán sveta. Máš rozhľad, vidíš veci inak. Ja som nikdy nedrogoval preto, že som musel, skôr preto, že som chcel. Pre mňa to je istá forma relaxu.

A prečo si vlastne díloval práve pervitín? Najviac vynáša?

V podstate áno. Vynášajú aj iné veci, ale napríklad kokaín si môže málokto dovoliť. Kokaín ide po 80 € za gram, piko – pervitín, keď to berieš od variča tak 20  ̶  30 €. To sú, samozrejme, „nákupné ceny“ pre mňa. A navyše, kokaín si musíš dávať stále, má krátkodobejšie účinky. Heroín je fajn, je po ňom dopyt, ale feťáci by ťa zožrali. Je extrémne návykový, kto berie heroín, potrebuje ho stále. Sedel by ti na zvončeku, len aby si mu predal ďalšiu dávku. Je to silnejšia droga, skôr ti z toho vymetie hlavu. Ľudia sú schopní aj ublížiť ti, ak im nedáš, keď to potrebujú. Navyše, zohnať teraz na Slovensku kvalitný heroín je celkom problém.

kto berie heroín, potrebuje ho stále.

A je to tak, že keď si omočíš prst a ochutnáš, zistíš, či je matroš dobrý alebo nie?

Pervitín nie, ten si musíš iba fúknuť a počkať, čo to urobí. Niekedy celý večer nič a ráno zistíš, že je to paráda.

Tak to funguje – že sa s niekým stretneš, podáte si ruky a potajomky si vymeníte dávku za peniaze, nebojíš sa, že ťa niekto nabonzuje?

Ja som sa nikdy nebál zákonov, normálne som aj do telefónu rozprával, aj policajti ma zastavili, ale nikdy nič nenašli. A keby bolo náhodou veľmi zle, radšej by som si to zobral sám na triko, nie som konfident, nepotopil by som kamarátov. Mám kontakty všade, po Slovensku, v Čechách, v Nemecku, ale neurobil by som to. No keby ma raz zobrali za niečo, čo som neurobil, udal by som všetkých. Nikdy totiž nevieš, z ktorej strany to ide. V tom meste to je boj, každý si kryje svoje, ale konkurenčné boje sú. No veľmi ich neriešim.

Dá sa predávať a nefúkať? Jednoducho byť iba díler a nie konzument?

Veľa ľudí sa ma na to pýta, ale ja to beriem ako jedno s druhým, musím ochutnať, musím vedieť, čo predávam. Ale určite sa nájdu aj takí, ktorí iba predávajú.

Kto droguje – akých si mal zákazníkov?

Čudovala by si sa, ale drogujú takmer všetci. Niektorí rekreačne, tí, čo viac, na tých to už trochu vidieť. No predstav si každého, od feťákov, cez doktorov, politikov, všetkých, čo robia hudbu až po policajtov. Všetci.

A taký bežný človek sa k tomu dostane ako?

Vidíš, ja som sa dostal cez bratranca. Cez rodinu. Väčšinou to je o tých kamarátoch, určite máš nejakého, ktorý má známeho a ten zas… Ale úplne bežne sa ti stane, že ti ponúknu drogy na diskotéke alebo ti ich niekto nasype do pohára, ani o tom nemusíš vedieť.

Dá sa po jednej dávke zostať závislým?

To je o psychike. Nemyslím si, že po jednej dávke by si bola závislá, ale to riziko tu je.

Cítil si, že si mal nad tými ľuďmi ako ich díler navrch?

Tí ľudia, ktorí už drogujú dlho, už nerozmýšľajú celkom čisto. Určite mám nad nimi navrch tak psychicky, tá psychika je veľmi dôležitá a dokážeš veľa, stačí, že ju vieš trochu ovládať. Už sa aj stalo, že sa mi vyhrážali, chceli ma zabiť, chalan prišiel s nožíkom, ďalší s mačetou, ale stačilo trochu pritlačiť na tú správnu strunu a všetko bolo v poriadku. Odišli dobrovoľne a nič mi neurobili. No nevyvyšujem sa nad nich, niektorí sú veľmi rozumní. Skôr je to o tom, že keď sa v tom pohybuješ dlhšie, už vieš, čo a ako funguje, kto a ako rozmýšľa.

Už sa aj stalo, že sa mi vyhrážali, chceli ma zabiť, chalan prišiel s nožíkom, ďalší s mačetou.

Musí byť ťažké s tým úplne seknúť. S dílovaním.

Ľahké to nie je. Môžeš si vymazať kontakty, zmeniť číslo, ale stále niekoho stretneš, kto sa ťa opýta, či nemáš predať, či si nejdeme fúknuť… Všetkým vravím, že som s tým už prestal. Niektorí mi dodnes neveria. Jasné, veľakrát som prestal a zas začal. Ale už stačilo. Chcem už žiť normálne, mať rodinu, normálnu prácu. Držím sa už niekoľko mesiacov, zatiaľ mi to nechýba. Mám priateľku, začal som cvičiť, cítim sa teraz fajn.

Po rozhovore s ním som sa cítila veľmi dobre. Ešte sme sa dlho rozprávali, o tom, ako mu chodili feťáci predávať kradnuté veci takmer za facku, napríklad plnú tašku značkovej drogérie za pol dielu pervitínu. Hovoril mi o svojej priateľke a o tom, ako je teraz spokojný, o tom, aké to mal ťažké s rodičmi a o tom, aké ma plány do budúcnosti. Touto cestou by som mu rada poďakovala za jeho úprimnú spoveď a zaželala veľa šťastia v budovaní normálneho života, bez nálepky „drogový díler“.