Vždy som túžil niečo napísať. Niečo, čo by po mne zostalo, niečo čím, by som sa mohol možno chváliť. Ale mám vôbec talent? Asi nie, keď som si kúpil v kníhkupectve na „Šafku“ knihu o kompozícií literárneho  diela. To predsa spisovatelia nerobia, ide im to samo… možno nejaký literárny kritik, aby mohol robiť recenzie. No a potom moja gramatika, hrôza a tento kríž si nesiem celý život.  Ale to bolo ešte za socializmu, nechal som to radšej tak. Veď  som bol príslušník robotníckej triedy a moje miesto bolo… no… vtedy na kyslikárni v Slovnafte.



Bola to sem-tam nuda. Na prevádzke sa dalo vydržať len so slúchadlami na ušiach. Vtedy sa tam zjavil on. Mladý chlapec v modrých monterkách, môj rovesník, tiež 60-tka ročník. Trošku pevnejší, čiernovlasý a zarastený. ,,Volám sa Peter a oddnes som tu strojníkom.“ No, veď iné ani nemohol byť. Boli tam len dve pracovné funkcie. Operátor a strojník. Operátor bol však iný level, to Peter určite byť nemohol, aspoň nie hneď. A vlastne nikdy. Sadol som si oproti nemu a urobil mu kávu. Zvedavosť bola obrovská. Čo tu robí ten chlapec? Veď by mal ešte chodiť do školy.

Na upresnenie, mal som vtedy 18 a ešte som sa učil. Ako sa tu teda ocitol? Začali sa naše debaty, ktoré boli vlastne jeho monológy, sem-tam prerušené mojou všetečnou otázkou. Dovtedy som mal už niečo odčítané, jednak bolo aj povinné čítanie, a to som musel, lebo som sa bál, aby ma náhodou nenachytali, ak budem maturovať. Ale bol za mnou aj Hemingway, Kant, Hegel  a ďalší. A samozrejme, Marx. No keď spustil Peter, bol som v tranze. Toľko slov pospájaných do viet a všetky dávali zmysel, žiadna pretrhnutá niť alebo hľadanie výrazov. Vravel o niečom, čo som doposiaľ nepočul a ani necítil. Ukazoval svet, život, v úplne inom svetle.

Nevábna šatňa s plechovými skriňami na prevádzke Kyslikáreň v Slovnafte sa zrazu pre mňa stala mäkkou filozofie, slova a slobodného ducha. Tento môj rovesník, životom ešte určite neskúsený a nescestovaný, akoby vedel obsiahnuť celý svet. V 3. ročníku opustil gymnázium a hneď mi napadlo, že to musela byť pre profesorský zbor v tých časoch hádam aj veľká úľava. Naše debaty sa prerušili len vtedy, keď som vyskočil a zvolal “Peťo, nepočujem kompresor!“. Vybehli sme skontrolovať mazanie a chladenie a s pocitom, že budujeme socializmus, sme sa vrátili späť do šatne.

Veľa som nevedel o bipolárnom svete. Vyrastal som v socializme a bol som nasiaknutý jeho premyslenou stratégiou a manipuláciou. A keby mi niekto tvrdil, že všetko je možno inak, aj tak by som mu vtedy neveril. Do kelu, ale ako to vedel môj rovesník Peter? Veď ani neopustil Devínsku Novú Ves. Ale jedno som vedel hneď. Vedel som, že mám pred sebou spisovateľa. Človeka, čo dokáže napísať, zaujať  a formovať svet okolo seba. A zároveň som vedel, že je doba, ktorá mu nepraje a že mu nikto nič nevydá. Jeho myšlienky a duša nepatrili do tej doby. Neviem, ako ma obohatili tieto stretnutia, ale neskôr som často myslel na to, čo s ním bude. Neuveriteľný talent. A zároveň taký nepraktický pre obyčajný život.

Po novembri  ´89 sa však jeho talent prejavil naplno. Začal tvoriť a dostalo sa mu uznania. A ja som bol spokojný, veď som vtedy hneď vedel, že je spisovateľ! Len tá doba….vtedy to nešlo. A bol som aj trochu hrdý. Osobne poznám uznávaného spisovateľa Petra Pišťánka.

Naposledy som ho stretol v Nitre na začiatku roka 2015. Rozhovor so spisovateľom Petrom Pištánkom k jeho knihe Rukojemnik moderoval Dado Nagy. Nič nenapovedalo, že je to naposledy. Nepôsobil  síce ako veselý optimista, ale dokázal žartovať a získať si publikum.

Neviem, či mal v poslednej dobe ozajstných priateľov alebo len známych. Lebo možno ozajstný priateľ by zbadal, že sa niečo deje s jeho dušou…

Česť  jeho pamiatke.

Foto: Youtube

Autor: Miloš T.