Nie nezbláznili sme sa, slovné spojenie Suicidal Tendences používame len v súvislosti s rovnomennou americkou kapelou a nie, tento článok nie je návod na hromadnú samovraždu slovenských mužov po tridsiatke. Jeho leitmotívom je jednoducho Let´s talk about death. Tvrdiť, že nikto z nás nikdy nepremýšľal  o smrti (nemusí to byť v kontexte samodeštrukcie) je pokrytecké. Aká téma môže byť pre človeka, ktorý aspoň z času na čas uvažuje existenčne, zaujímavejšia ako smrť?



Smrť sa dá presne biologicky definovať, čím vás zaťažovať nebudeme. Oveľa zaujímavejšie je, ako sa dá definovať život prostredníctvom smrti. Psychológovia a antropológovia by nás definíciami zasypali, ale najkrajšie sú tie filozofické. „Život je dlhodobý proces umierania.“ „Život je smrteľná choroba.“ Geograficky žijeme v podmienkach kresťanstva, preto je prirodzené, že pohľad na smrť a to, čo je po nej, ovplyvňuje práve tento faktor. Asi sa zhodneme na tom, že dnes už väčšina ľudí, ktorí majú IQ vyššie ako číslo topánok, na bipolárne drísty typu nebo – peklo neverí.

Zásadná otázka teda znie. Zaniká smrťou život alebo sa ňou len transformuje do inej podoby? Ponúkame vám určité pohľady na vec, ktoré ste už možno registrovali a možno nie. Každopádne ide o fyzikálne a metafyzické poňatie problematiky očistené od náboženského hnojiva.

Stephen Hawking

Tento pán je jeden z popredných svetových teoretických fyzikov a vo vedeckých kruhoch považovaný za celebritu. Trpí amyotrofickou laterálnou sklerózou (ALS). Ide o stratu mozgových buniek, ktoré ovládajú svalové pohyby. Ochorenie je smrteľné, progresívne a bolo mu diagnostikované v mladom veku. Fakt, že stále žije, odborníci považujú za malý zázrak. Je síce pripútaný k invalidnému vozíku, neovláda telo a komunikuje pomocou špeciálne prispôsobeného počítača, ale možno práve to, že je uväznený vo vlastnom tele ho formuje tak, aby riešil najzložitejšie fyzikálne otázky. Každopádne na otázku týkajúcu sa zmyslu života a posmrtnej existencie odpovedal v tomto zmysle. Všetko, vrátane človeka, vo vesmíre pozostáva z určitých elementárnych častíc. Tieto častice majú špecifickú vlastnosť, že sa vo vesmíre vyskytnú, existujú určitý čas a zaniknú. Tento princíp platí pre stvorenie vesmíru, planét a života, ktoré formou veľkého tresku vznikli, existujú a zaniknú. Podčiarknuté, zrátané – žiadny posmrtný život neexistuje, preto je nevyhnutné vlastný život využívať čo najviac ku konaniu dobra.

stephen

Raymond Moody

Dr. Raymond Moody je psychológ, ktorý sa rozhodol venovať problematike posmrtného života formou skúmania nemalého počtu pacientov, ktorí boli klinicky dočasne evidovaní ako mŕtvi na základe zlyhania životne dôležitých orgánov a následne boli lekármi resuscitovaní. Zážitky pacientov, ktorí boli klinicky mŕtvi, zhromažďoval a vytvoril širokú škálu znakov, ktorú mali títo pacienti spoločnú. Išlo o rôzne formy úmrtia od autonehody po infarkt. Tými najzásadnejšími znakmi však bolo opustenie telesnej schránky a pozorovanie samotnej resuscitácie vlastného tela z vysokého zorného uhlu a následný kontakt so známymi i cudzími osobami, ktoré nespadali do fyzického sveta. Po návrate do vlastného tela sa pacienti snažili opísať tento zážitok čo najkonkrétnejšie, ale možnosť jeho úplného pochopenia bola pre nich náročná. Len pre ilustráciu. Starší pán po päťdesiatke skolaboval následkom infarktu a príbuzní ho resuscitovali. Po úspešnom oživení sa pacient v nemocnici rozhovoril o tom, kto ho oživoval, na akom mieste, okolo tela boli situovaní príbuzní a uviedol aj príbuzného, ktorého videl, ako vybehol z domu do záhrady dáviť pod tlakom vzniknutej situácie.

frustrated young business man

Nie sme tu na to, aby sme vám vnucovali akékoľvek názory na smrť, ale aby sme evokovali potrebu zamyslieť sa nad existenčnými otázkami. Môj obmedzený rozum vníma celú problematiku nasledovne. Človek je biologický stroj, ktorý sa dá prirovnať k počítaču. Telo je hardware, mozog je procesor a vedomie je software. Vplyvom času dochádza prirodzene k poškodeniu hardweru, čiže k opotrebeniu tela. Procesor – mozog prestane fungovať, čo znamená nevyhnutnú smrť. Zánikom hardweru však software – vedomie nezaniká, len je nevyhnutné ho aplikovať na iný hardware – telo, aby mohol fungovať (inkarnácia), prípadne je potrebné, aby opustil trojrozmerný priestor, v ktorom sa nachádzame a fungoval v štvorrozmernom priestore.

Tak či onak, smrť je tá najprirodzenejšia vec v živote človeka. Zároveň je to jediná udalosť v našej existencii, ktorou si môžeme byť stopercentne istí, že nastane. Väčší strach nám naháňa fyzické martýrium, ktoré ju sprevádza ako smrť samotná. A či ju chceme vnímať ako koniec niečoho alebo začiatok niečoho iného, je len na nás. Skôr či neskôr sa to všetci dozvieme.

Autor: Michal O.