Keď sme sa už 3 týždne náhodne stretávali kade-tade s milým párikom, on Maďar a ona Talianska, ktorí spolu žijú v Barcelone, teraz meníme plány a už ďalšie stretnutie nechceme nechávať na náhodu. Dohadujeme sa, že spolu v trojici vyrazíme na Chiloe, druhý najväčší ostrov v Južnej Amerike (asi pred dvoma mesiacmi som bola aj na tom najväčšom – Ohňová zem.) Pár dní som sa snažila nájsť čo najviac informácií o ostrove, ale veľa toho na internete nebolo a ani nič zaujímavé som nenašla. Ostatní turisti okolo sa ma však už dlhšie snažili presvedčiť, že Chiloe je proste must see.



Nasledujúce ráno v mestečku Puerto Varas si v požičovni rezervujeme auto. Rachele a Gábor vyberajú to najlacnejšie, tak už dopredu tŕpnem, či tú cestu dáme. Celou cestou, keď ideme pomalšie ako 60 km za hodinu, dvere za mnou hrozne škrípu. Poriadne ma z toho zvuku bolí hlava, ale neviem, či je horší ten, alebo to, ako sa na predných sedadlách snažia prekričať tí dvaja. Nič to, pri cestovaní si človek cvičí trpezlivosť. Keď prežijem tento výlet, môžu mi dať medailu!

DSC_0011

Prichádzame ku prieplavu Canal de Chacao a po zaplatení 10 000 čílskych pesos, nás trajekt spolu s autom odváža na druhý breh z čílskej pevniny, na ostrov Chiloe. Nestačím sa diviť, keď zazriem veľkú žltú nálepku, že na lodi je wifi! Wau, ideme na nejaký vidiecky ostrov a na lodi je wifi. To už je, aký luxus.

Prehliadku ostrova začíname v meste Ancud asi 30 km na sever od prieplavu Chacao. Pri vstupe do mesta stojíme pri budove, v ktorej sídlia miestne informácie. Veľmi milé pani nám tam vysvetľujú, kde sa máme ísť určite pozrieť. Najviac ma však láka ten chodník pred budovou, ktorý je vyrobený z mušlí! Tisícky mušličiek sú pohádzané pozdĺž chodníka, na ktorý sa až bojím stupnúť, lebo pri každom kroku sa mušle pomaličky drvia na menšie a menšie.

DSC_0098

O pár minút konečne zastavujeme auto na dlhšie. Najprv sa prechádzame po hlavnom námestí, v ktorom strede sa nachádza kiosk a pripomína mi hlavné námestia v tradičných mexických mestečkách. Dookola námestia medzi stromami sú roztrúsené rôzne zvláštne sochy, ako napr. tzv. Trauco, škaredý trpaslík, ktorý podľa legendy kedysi zvádzal panny. Neviem, čo na ňom síce tie mladé dievky videli, ale aspoň, že svaly na rukách mal riadne.

Ďalšou zastávkou je Museo de las Iglesias, múzeum kostolov. Je to naozaj zvláštne a doteraz tomu nerozumiem, ale vždy som si myslela, že drevené kostolíky sú pýchou hlavne východného Slovenska a okolitých ortodoxných štátov. Ale že ich majú aj v Čile, tisícky kilometrov vzdialené od nás, a dokonca sú veľmi podobne postavené ako tie naše, tak na to logické vysvetlenie stále nenachádzam. A nielenže sú tu tie kostolíky, ale majú aj svoje prekrásne múzeum. Celé vnútro múzea je drevené, visia tam fotky a maľby kostolov, a aj množstvo malých drevených replík kostolov, ktoré sú na ostrove. Úžasné, ako niekto dokáže vytvoriť také malé dielo na vlas podobné veľkej budove. Ak sa chcete dozvedieť, ako vlastne kostoly stavali a aké časti ich tvoria, tak ste na správnom mieste. Podrobný rozpis aj s fotkami vám ponúkne určite lepšiu predstavu. Vstup do múzea bol počas našej návštevy ešte za dobrovoľný príspevok, ale pravdepodobne sa to už zmenilo.

DSC_0109

Potom sa pomaly prejdeme okolo vydláždeného pobrežia lemovaného kameňmi. Je tu naozaj nádherne, tak ticho. Počuť len čajky nad našimi hlavami a sem-tam nejakú rybársku loď alebo trajekt. Škoda len, že sa na nás počasie neusmeje a posiela nám len pochmúrne mraky.

Pomedzi domy obývané miestnymi sa do kopca derieme pešo až ku opevneniu San Antonio Fort, o ktorom nám povedali na informáciách ako o jednom z top atrakcií v meste. Trošku sa aj zadýchame, ale pevnosť nevieme vôbec nájsť. Divné, ani okoloidúci turisti netušia, kde môže byť a či sme zišli z cesty. Aspoň sme našli maličkú ako keby pivničku v kopčeku, španielske opevnenie, ktoré v minulosti slúžilo ako sklad munície. Po neúspešnom hľadaní sa rozhodujeme pokračovať až ku Playa Arena Gruesa, čo v preklade zo španielčiny znamená pláž s hrubým pieskom. A naozaj, zvrchu máme výhľad na pláž s tmavohnedým pieskom a niekoľko skál okolo, do ktorých silno udierajú morské vlny. Vadí mi nepríjemný vietor, ktorý mi až hučí v ušiach. Inak by som sa tu v kľude dokázala pozerať na prírodu aj pár hodín.

DSC_0024

Vrátime sa k autu a rozpadnutou kamennou cestou sa vyberáme ku Pinguinera Puñihuil. Nechávam párik vpredu – pozorprávať sa a ja si užívam ako so mnou trasie z jednej strany na druhú. Pinguinera je asi najznámejším miestom na ostrove Chiloe a ja hneď pochopím prečo, len čo zaparkujeme auto. Pešo sa nám najprv treba prebrodiť cez studenú riečku, ale nie je to až také hrozné, mokrý hnedý piesok je fajn. Taká reflexologická masáž chodidiel zadarmo.

Rachele začne nadávať, keď sa rozprší. V tej chvíli rozmýšľam, prečo som sa tu vlastne vybrala s nimi dvoma. Ako keby taliansky chaotický prístup k životu nestačil, ešte sa spojil aj s maďarským a do toho španielskym a katalánskym po všetkých tých rokoch, ktoré obidvaja prežili v Barcelone. No uznajte sami. Veď u nás doma asi nie nadarmo hovoríme, že je niekto ako Talian alebo Maďar, keď niečomu nerozumie a pod. Tak takú kombináciu som si ja dobrovoľne vybrala na pár dní. Ach jo. Pomoooc! Nech aspoň neprší, lebo mi je zima, foťák mám celý mokrý, fotky sú rozmazané a som hladná. Uf, čo by som niekedy dala za teplú posteľ doma!

DSC_0055

Za pekného slnečného dňa, ktorých je na tejto strane Čile asi málo kvôli zrážkovým mrakom z Tichého oceánu, by si to tu človek pekne užil. Dlhokánska pláž s na dotyk príjemným hnedým pieskom, skaly, vodné vtáctvo, jemný vánok … avšak na kúpanie to vôbec nevidím kvôli nebezpečným vlnám a silným prúdom.

Väčšina pláže je pokrytá riasami rôznych farieb, tmavohnedé, žlté, skoro až čierne, do ktorých je zamotaných aj pár veľkých mušieľ, z ktorých čajky a malé čierne vtáčiky, kývajúce stále chvostom, vyjedajú zbytky lastúry.

DSC_0489

Pinguinera je asi najslávnejšia hlavne vďaka reštaurácii. Vlastne to nie je bežná reštaurácia, len pár stánkov, kde varia domácu stravu, hlavne morské špeciality, a stoly s lavicami s výhľadom na more. Rachele s Gáborom sú celí vytešení, že si pochutnajú na niečom pre mňa slizkom a nechutnom. Najprv sme si obzreli ako tu vzadu vyberajú mušle, ktoré vylovili ešte len pred chvíľkou v mori.

Keďže sme prišli až okolo 3-tej poobede, veľa obedových jedál už bolo vypredaných, aj tie nezdravé empanadas, na ktoré som sa už tešila. Tŕpla som, či si tam vôbec ja niečo nájdem, lebo z morských plodov sa mi dvíha žalúdok len pri ich vôni. V jednom zo stánkov si najprv treba objednať jedlo, tam dostaneme rovno aj nápoje. Na jedlo si potom treba počkať pri ďalšom stánku. Na lístku o zaplatení máme napísané aj číslo stánku, v ktorom nám konkrétne naše jedlo vydajú. Nakoniec som si našla aspoň rybu corvina, tradičnú v tejto oblasti, spolu s ryžou a zeleninovým šalátom. Moji známi si dali chorros al alicate, najväčšie mušle, aké som kedy v živote videla. Jedlo by bolo inak chutné, tak po domácky robené ako aj v iných čílskych reštauráciách, ale ten smrad z morských plodov všade okolo mňa mi normálne robil zle. Ani som nemohla dvihnúť hlavu a pozerať sa na Rachele s Gáborom, ako si oblizujú prsty. Chcelo sa mi zvracať. Ešte som ich aj fotila tak, že som sa ani nepozrela, či sú na fotke alebo nie. Gábor si objednal aj curanto – typické jedlo z morských plodov, mäsa a zemiakov uvarených v sieťke či taštičke.

DSC_0428

Zase začalo mrholiť a mrzli mi trochu prsty. Tešila som sa, kedy sa odtiaľ už vyberieme. Už, prosím ťa, nefúkaj!

Cestou naspäť k autu zase riadne pršalo a preskakovať potok v takej zime ma už nebavilo. Trvalo asi pol hodinu, kým sme sa trochu v aute ohriali a ďalšou rozbitou cestou vybrali k mestečku Chepu. Ani si už nepamätám, čo presne sme tam vtedy chceli vidieť. Tak mi trebalo čúrať, že som ani nemohla rozprávať. Mala som pocit, že už-už vyskočím z auta a hodím to hocikde rovno aj pri ceste. V tej chvíli sa nado mnou asi niekto zľutoval, lebo z domu, okolo ktorého sme práve išli, vyšiel starší usmievavý pán, tak sme zastavili a spýtali sa ho na cestu. Nenápadne som načrtla to WC, pustil ma teda k nim domov. Jeho žena a dcéra na mňa len nechápavo pozerali, keď som vbehla dnu a rýchlo priamo do kúpeľne. Cudzí človek im tam bežne dnu asi nechodí. Pozdraviť sa a vysvetliť situáciu som stihla až pri odchode.

Neprestávalo pršať, tak sme prešli cez Capilla rovno až do mesta Dalcahue. Najvtipnejšie bolo, že tie dedinky, ktoré sme chceli vidieť po ceste, boli síce na mape, ale v reále sme ich nenašli, a naopak dedinky, na ktoré smerovali pri ceste značky, sa na mape nenachádzali, tak sme nevedeli či v takom počasí sa tam vôbec oplatí zastaviť. Preto sme išli rovno až do Dalcahue.

DSC_0414

Celá konverzácia v aute už asi hodinu bola o tom, či prespíme v stane, ako sme pôvodne plánovali. „Ja som nechcela stanovať ani pôvodne a teraz sa mi ten nápad už vôbec nepáči v takej zime a daždi. Veď sa celí trasieme. Neviem, či nám to šetrenie peňazí za to stojí.“ „Ale ja som chcel stanovať v prírode, veď aj preto sme tu išli či nie?“ – namietal Gábor. Rachele mu do toho hneď začala skákať, že dnes ešte toľko na ubytovanie dajú. Nechcela som sa vôbec miešať do ich hádky, len som sa naozaj v duchu modlila, aby sme sa rozhodli hľadať ubytovanie. Bola som ochotná pretrpieť aj bolesť hlavy, ktorú mi ich rozhovor jednoznačne dával.

Navrhujem ísť sa trošku ohriať, tak zastavujeme pri jednej z mála reštaurácií, ktoré vidíme pri ceste. Dnu je prázdno, počuť z telky nejaké správy, po stoloch sú červeno-biele kockované obrusy ako u nás niekde v škole, všetko je drevené. Obsluhuje nás staršia pani so zásterou okolo pása. Zohrievam si ruky na šálke teplého čaju a moji spolucestovatelia sa náramne bavia na tom, ako im doniesli kávu. Najprv nám teda pani priniesla prázdne poháre, potom kávu ešte v kúpenej plechovke a nakoniec aj v konvici prevarenú vodu. Pripadá mi, že sa tu zastavil čas ešte tak niekedy pred najmenej 30 rokmi.

DSC_0338

Výhľad z okna na prístav je fajn vytrhnutím z hádky. Konečne mi je zase teplo, ďakujem. Ešte viac som však vďačná za to, že sa tí dvaja už dohodli, že sa ide hľadať miesto, kde sa čo najlacnejšie vyspíme. Jupí. Dnes mi toho stačí ku šťastiu naozaj málo. Chcem len posteľ a žiadne drkajúce zuby.

Neskôr z cesty sledujeme tabule s voľným ubytkom. Zastavujeme sa pri zhluku chatiek cabañas, kde vybavujeme čo najlepšiu cenu. Zjednávať som sa pri všetkých mojich cestách naučila dokonale a Rachele má tiež dobrú hubu, takže si vybavíme asi 40% zľavu a celá cabaña nás na noc stojí nakoniec 17 000 pesos.

DSC_0364

Tak toto je aká paráda. Hádžeme do pece drevo, hneď si vyperiem v umývadle ponožky a spodné prádlo a rozvešiam po operadlách stoličiek čo najbližšie k peci. Na počítači pripravím video ešte z môjho piateho týždňa v Južnej Amerike a najviac si vychutnávam dlhú teplú sprchu. Všetci traja si užívame maximálne ticho. Okrem horúcej vody ma najviac poteší, keď v mojej izbe mám na posteli obrovskú perinu. Je presne taká ťažká a teplá, ako sme za detstva mali niekedy u babky. Jednu výhodu to má určite. Keď si pod ňu už raz ľahnem, nechce sa mi ani hýbať, lebo je to fakt veľká drina, a tak rýchlejšie zaspím. Hneď píšem domov mame sms, že mám v Čile babkin paplón.

DSC_0497

V noci je poriadna búrka, kvôli ktorej až musia vypnúť elektrinu. Ráno ešte stále leje ako z krhle. O 10.30 odchádzame na pár hodín na vedľajší ostrov Quinchao a poobede naspäť na Chiloe do Dalcahue na feria de artesanias – trh remesiel.Malá budova v prístave plná všeličoho možného, od rôznych pletených vecí, oblečenia, produkty z dreva, až po suveníry hlavne z darov mora ako mušle. Konečne vidím na ostrove aj niečo iné ako drevené kostolíky, veľa zelene a dážď.

DSC_0018

Hneď za tým je aj veľká budova s mnohými preslávenými maličkými reštauráciami či skôr viacerými kuchyňami oddelenými od seba. Veľa z nich ponúka tradičné čílske jedlá ako už spomínané curanto, cazuela de ave o de vacuna (kuracia a hovädzia polievka), paila a la marina (ďalšie morské plody) atď. V tej dobe som ešte konzumovala kuracie mäso aj ryby, tak som si objednala kuraciu polievku, ktorá je dosť podobná tej našej, len je v nej ešte kukurica a ryža, a k tomu lososa so zemiakmi a šalátom spolu za 5 500 pesos. Vo veľa reštauráciách ponúkali aj rôzne koláče, tak som ako dezert ešte chcela vyskúšať aj torta chilota – jablkový koláč, ktorý chuťou pripomína naše jednoduché jablkové rezy, len je viacvrstvový.

DSC_0274

S plným bruškom vychádzame z rušnej tržnice, ktorá je ešte stále plná ľudí s prázdnym žalúdkom. Počasie nám konečne trošku prialo a zazreli sme aj nejaké slniečko. Vychutnávame si každý teplý lúč a potom pokračujeme autom do mestečka Chonchi, v ktorom žlto-modrý kostolík sa odlišuje od všetkých ostatných na ostrove. Na pár fotiek využijeme situáciu, že vo vnútri nikto nie je.

Náš výlet sa končí v národnom parku Chiloe pomenovanom po samotnom ostrove. Intuícia mi hovorí, že zase bude pršať. „Ale čosi. Pozri, tam vzadu je modré miestečko bez mrakov“ – ukazuje mi Gábor, ktorý chce ísť do parku. Prehlasovali sme ho, čo sa týka jeho nápadu stanovania, tak teraz mu s Rachele vychádzame v ústrety a ideme teda do parku už skoro ráno. Sme tam ako prví.

Naozaj sa ukážu prvé slnečné lúče, tak pomaly vyrážame na chodníček sendero de Tepual. Preskakujeme občasné mláky, ale asi po 20-tich minútach tesne pred prvým miradorom s výhľadom na okolie sa brutálne rozprší. Taký dážď som už dávno nezažila. Mala som pocit, že všetka voda z Tichého oceánu bola zrazu nad našimi hlavami a chcela sa dostať do národného parku. Rozutekali sme sa rýchlo naspäť k autu. Mláčky sa už obísť nedali, celý chodník bol za minútu premenený na rieku. Pri aute sme sa vyzliekli do spodného prádla a porozkladali mokré oblečenie všade, kde sa dalo. Zase vyšlo slnko. Toto je teda dobrý vtip! Trošičku si ponadávam, prezliekam sa do suchého a vlasy obkrútim do modrého uteráku.

DSC_0298

Keďže stále svieti slnko, Gábor sa teraz vyberá druhým chodníčkom smerom ku pláži. Rachele ho nasleduje, ale po pár minútach je späť. Ja odmietam zase zmoknúť na kosť a pekne si spievam v teple auta. Samozrejme, čílske počasie si z nás robí srandu a za pár minút začne zase pršať. Som rada, že som nikam nešla.

Keď sa vráti Gábor, návštevu národného parku do tretice vzdávame a vyberáme sa do hlavného mesta ostrova menom Castro, kde tiež nesmie chýbať impozantný kostol s dvoma vežami. Mesto si prezeráme len v šľapkách, lebo botasky sú ešte premočené. Našťastie sa počasie umúdrilo a krásne svieti slnko. V meste Castro sú známe hlavne tzv. palafitos, čo ja volám domy na stračej nôžke. Väčšina pestrofarebných domov pri vode stojí na drevených paliciach ako niekde v Ázii, len asi trošku modernejšie. Veľmi zaujímavý pohľad, to musím uznať.

DSC_0577

Náš výlet na ostrove Chiloe sa končí návštevou vodopádu Tocoihue, kde treba zaplatiť, lebo sa nachádza na súkromnom pozemku vedľa domu jednej miestnej rodiny. Jasné, prečo nevyužijeme turistov za 5 fotiek pri vodopáde.

Neplánovaná last minute dovolenka po Chiloe fakt skúšala naplno moju trpezlivosť. Dážď, zima, striedavé počasie, veľa chutného, ale nezdravého jedla a meditácie, aby som sa nemusela zapojiť do hádok spolucestujúceho páriku … Ale každá skúsenosť je tiež lekciou, na ktorú len tak ľahko nezabudnem. Chiloe mi aspoň na chvíľu pripomenulo domov, či už ťažkou perinou, zvieratami pri ceste ako u nás na dedinách, drevenými kostolíkmi, predajom domáceho syra alebo kuracou polievkou a koláčikmi. Mňam!

Autor: Alexandra Kováčová, www.crazysexyfuntraveler.com

Foto: Alexandra Kováčová