Dohodli sme si stretnutie v nedeľu po omši, samozrejme v miestnej krčme Veľké Lovce. Hneď na úvod nám pohrozili, že ak o nich napíšeme p*čoviny, budeme ich ďalší „tovar“. Čo obnáša život hrobára, ako sa dokopať na „konečnú“ a čo si so sebou vziať na „druhú stranu“ prezradili pre SLOVAK MAN miestni hrobári Miloš (47) a Števo alias Kuko (47).



Ako ste sa dostali k práci hrobára a koľko rokov ju už vykonávate?

Miloš: Ja som sa dostal jednoducho. Ja robím s krompáčom aj s lopatou od pätnástich rokov. Bol som na dopravnej v Brne, tam sme chodili na brigády, tam sme vždycky väčšinou vedľa koľají kopali. Mňa oslovil vedúci pohrebnej služby, že či mu nepomôžem a tak som išiel suverénne, bez problémov, nemám problémy s pozostalými pracovať, žiadne problémy alebo tak.

Kuko:  Ja som došiel k tomu tak, že zomrel mi otec a vedúci (pohrebnej služby pozn. red.)  sa ma spýtal, či by som nešiel robiť tam. Hovorím kľudne, v pohode, nemám žiadne problémy. Ja už tých sedem rokov som tam.

Čo zahŕňa takáto práca, aký je postup?

Miloš: Normálny. Ukážu nám miesto kde má byť uložené telo nebožtíka, povedia kde, vykopeme… Rodina ukáže, že kde čo, čo sa vykope, pripraví sa…

Takže ako prvé sa kope jama…

Miloš: Takto ti poviem, prvé čo urobíme, tak ideme pre nebožtíka, pripravíme ho do rakvy, jedno s druhým, my ho tam uložíme, oblečiem, uložíme ho keď treba, keď to urobí rodina urobí to rodina, keď nie, urobíme to my. Rozlúčia sa, odnesieme do domu smútku a potom ukážu, kde treba kopať, vykopeme. Ďalej sa pokračuje tak, že telo dve hodiny pred pohrebom sa vyloží, vyzdobí sa a čaká sa na pohreb. A potom už normálne pohreb.

Pietna svieca a my
Pietna svieca a my: zľava Miloš hrobár, Matúš „tovar“ a Kuko.

A čo to zahŕňa, keď idete za nebožtíkom tak ho aj obliekate, alebo to je len…

Miloš: Prvé čo je, musí byť lekárska správa, akože na čo zomrel a povolenie, matriku vybaviť a všetky tieto papierovačky, a to je všetko.

Takže od kolísky po hrob samá byrokracia. A nerobí vám to problém?

Miloš: Akože ako problém?

Pracovať s mŕtvymi?

Miloš: Ja som mal pätnásť rokov, keď som išiel na dopravnú školu a prvý raz, keď som videl, keď prešiel vlak chlapíka a odvtedy akože nič. Už som videl akože také drtivé, všelijaké akože nepríjemné skúsenosti a najviac ma mrzí, to vtedy aj mne aj šéfovi idú slzy, keď zomrie mladý človek. To je také nepríjemné, keď vidím tých rodičov. To je akože najťažšie na tom. No ale dá sa to prežiť.

Je aj nejaký predpis, že do koľkých dní musí byť telo v hrobe…?

Miloš: Do 48 hodín musí byť na mieste mŕtvy akože pozostalý.

Kuko: Po 48 hodinách sa môže pochovať.

Keď kopete jamu, ako hlboko musí byť vykopaná?

Kuko: 160 centimetrov. Minimálne do hĺbky a potom záleží na rozmere rakvy.

Miloš: Keď je jedno-hrob, tak 2 metre 10, keď je dvoj-hrob vedľa seba, tak stačí meter šesťdesiat. A na dĺžku dva metre 10. Tak dlhá truhla teda. Dĺžka truhly je dva metre a dva metre sa kope. A hĺbka je jedno-hrob dva, dva metre desať maximálne, teda minimálne je meter 60.

Kuko: My kopeme po konečnú.

Čo je konečná?

Kuko: Keď narazíš na rakvu.

Čím kopete?

Kuko: Lopata, krompáč, rýľ a sekáč.

Za koľko tak vykopete takú jamu? Koľko to približne trvá?

Kuko: To závisí od typu zeminy.

Miloš: Napríklad v Dolnom Ohaji (susedná obec, pozn. red.) sa vykope za hodinu, hodinu a pol. Ale ďalšie dve hodiny sa vyhadzuje, lebo tam je taká zemina piesková, čo sa zasypuje. Zas máš tvrdú kamenistú zem…

Na Lóte (ľudový názov pre obec Veľké Lovce, pozn. red.) sa ako kope?

Kuko: Tuto na týchto kalvínskych (názov pre cintorín Reformovanej cirkvi, pozn. red.) tri-štyri hodiny. Tu (miestny, obecný cintorín, pozn. red.) dve hodiny.

Kuko, priateľ všetkých detí...
Kuko, priateľ všetkých detí…

A napríklad, keď je také počasie, že námraza, zamrznuté?

Kuko: Neni problém. Spravíš si takú dierku, odkopeš, buchneš dole a ideš. To neni problém vykopať. Potom majú problém skôr pozostalý keď tá zamrznutá hlina na tú rakvu búcha. Robíme to potom tak, že najprv dáme z tej suchej hliny, potom tie hrudy tvrdé a potom tú mäkkú hlinu, aby to nebúchalo.

Miloš: Rómski spoluobčania, tí už si robia krypty červeným plátnom vyložené.

Kuko: Na spodok koberec dajú.

Miloš: Ináč aj toto som chcel, že my sme ako celebrity. Vždy, keď má niekto pohreb, chodíme po červenom koberci (farba koberca v miestnom dome smútku, pozn. red.).

A cigánsky pohreb má svoje rituály?

Miloš: To áno. Im tam treba dať aj staré veci, ktoré mali najradšej. Karty do vačku, alkohol a peniaze do ruky, aby ten nebožtík mohol prejsť na druhú stranu – cestovné. Je to proti zákonu, ale oni to tak robia.

Kuko: V igelitke má zabalené šaty, všetko, takto ide k nemu, potom ide deka, zakryje sa to a vybavené.

Je aj dlhší cigánsky pohreb?

Kuko: Je troška dlhší. Spievajú tam, modlia sa cigánsky otčenáš.

Miloš: Ale vyplatiť nás musia dopredu. Bolo aj tak, že prišiel cigáň vyplatiť a povedal, že máme spraviť akciovú cenu ako v obchode.

Čo sa týka oblečenia, ako chodíte oblečení? Máte nejaké inštrukcie od vášho šéfa?

Miloš: Máme uniformu. Čierne nohavice, bielu košeľu, vestu, podľa počasia.

Kuko: Len keď prší, hrobárovi nemá kto držať parazól…

Miloš kope už od pätnástich
Miloš kope už od pätnástich

Ktorá časť pohrebu je pre vás najnáročnejšia?

Kuko: Najnáročnejšie je vykopať, a potom položiť nad jamu.

Miloš: To už som hovoril, keď máš mladého človeka v rakve, to je najťažšie. Lebo keď si zobereš mňa alebo taký starší, akože tam to berieš s rezervou.

Kuko: Ale keď máš dvadsaťročné dievča pochovať, už slzy vypadnú aj mne aj jemu (Milošovi, pozn. red.).

Takže ostatné je pre vás rutina, to vám nerobí problém.

Kuko: Daj pokoj. Keď máš, Miloš 1:1, nie?

Čo je 1:1?

Kuko: Keď nemáš prístup k tomu hrobu, že je malá medzera medzi hrobmi a nesieš takého 160-kilového, nesiete ho dvaja, jeden z jednej a druhý z druhej strany, dať ho nad jamu, to dá zabrať…

Miloš: Raz sme museli zasa niesť dedka nad hlavou, lebo mali tak úzke odstupy medzi hrobmi. Potom zasa s vozíkmi majú problém, niekde majú pokazené vozíky, niekde nemajú. To radšej vezmeme v rukách.

Vaše povolanie treba brať aj s takým nadhľadom. Stalo sa aj niečo vtipné za ten čas čo hrobárčite?

Kuko: Zábavné? Raz ma zavalilo v jame. Sám som kopal, on si odskočil. A zostal som do pol pásu zasypaný. Nevedel som pohnúť ani rukami, ani nohami.

A koľko si tak bol zasypaný?

Kuko: Hodinu. Začal som hrabať jak krtko.

Miloš: Raz sme tak kopali, Kuko bol v jame a zrazu vidíme, jak na neho letí pomník. Našťastie na neho nepadol. To je najväčšia somarina, že ľudia si dávajú robiť dopredu pomníky.

Kuko: Veľakrát sa nám stáva, že ideme kopať, spravím krok a som po kolená dole… Prepadneš sa do truhly. To sa stáva na starých hroboch.

S chuťou do života
S chuťou do života

Je to už asi vec tradície, ale nechajú vám aj pozostalí nejakú fľašu?

Miloš: Príbuzní vždy zvyknú doniesť akože, ale to nie je ich povinnosť.

Každá firma niekde sídli. Kde sídlia hrobári?

Miloš: Sídlime v starej márnici. Predtým sme mali miestnosť v dome smútku, ale furt nám nadávali, že je tam bordel, tak sme sa presťahovali. Ale bordel tam zostal. Neupratané. Tak teraz nám je lepšie. Tam máme svoje a nemôžu sa na nás vyhovárať.

Vraj vás volajú SSáci, čo to znamená?

Kuko: Smrtkini služobníci. Tak ma volá Eržula stará, suseda. Ja ju zasa volám KP – k*rva pobožná.

Keď robíte v tomto biznise, čo pre vás znamená smrť, bojíte sa smrti?

Miloš: (Pauza) To je život, to prakticky život, súčasť života.

Kuko: Ja sa smrti nebojím. Keď mám ísť, pôjdem, keď nemám ísť, nepôjdem. Tam je hore nad nami.

A ste aj veriaci? Chodíte do kostola alebo veríte v Boha?

Miloš: Čoby nie, verím, že niekto tam musí hore byť. Niekto nás musí strážiť.

Kuko: Ale mňa stráži ten dole.

Miloš: Musíš na voľačo veriť. Keď nebudeš na nič veriť, tak si hotový.

Kuko: Ja verím sám sebe.

Miloš: Vždycky je niekto tam hore. Aspoň si myslím, lebo raz som padol z 15 metrov v Čunove, v plavebnej komore na betón, polámal som sa, naučil som sa chodiť. Tak musí tam niekto držať tú ochrannú ruku.

Prach si a na prach sa ožerieš

Ty to Kuko ako vnímaš? Tiež si myslíš, že niekto nad tebou drží ochrannú ruku?

Kuko: Hej, Satan. To je kontroverzia. On má Boha, ja Satana. Ale rozumieme si.

A čo život, ako žijete?

Miloš: Ja keď aj decká prídu, pohrám sa s nimi, kúpim im zmrzlinu, jedno s druhým, ale nie som pedofil. S deťmi sa pohráš, ale aby to bolo len na chvíľu. Potom idzte už domov.

A čo ženy? Žijete s družkami, frajerkami?

Kuko: Pozri sa, tu mám jednu (ukazuje na krčmára, pozn. red.).

Miloš: Takto ti poviem, viazať sa nechcem. Akože podľa môjho uja, čo bol v Austrálii, základ je neviazať sa na ženy, potom už je to zle. Ale inak sa mi ľúbia.

A aké ženy sa vám páčia?

Miloš: Štíhla, vysoká, bruneta, mamička.

Kuko: Ja berem podľa potreby.  Keď už sme došli na túto tému, tak vám poviem vtip: Syn prišiel zo zábavy a mama hovorí: Synek vstávaj. Prečo? Musíš ísť do kostola. Mamina, ja nejdem, hovorí syn. Ale ty musíš. Kamaráti nejdú, ale ty musíš! A prečo, mamina moja? Veď ty si farár!

Robíte len túto hrobarinu alebo aj niečo iné?

Miloš: Ja som skončil dopravnú, potom som mal ten úraz a odvtedy som nezamestnaný a preto robím túto hrobarinu. Ale inak robím čo príde.

Kuko: Ja som vyštudoval dopravnú v Trnave a potom som trinásť rokov dojil kravy tu na štátnom majetku. A potom sa mi stal tento úraz (ukazuje chýbajúce prsty na rukách, pozn. red.).

A čo sa ti stalo?

Kuko: Čo nepoznáš cirkulár?

Mohli by ste odkázať niečo čitateľom SLOVAK MAN?

Kuko: Ja som to hovoril aj môjmu kamarátovi pred smrťou: Nebojte, my v tej jame budeme skôr ako vy…