Napíšem vám malý príbeh z môjho skromného života.



Sobota ráno, prebúdzam sa na strašnú amnéziu a bolesť hlavy a do toho ide v rádiu moja najobľúbenejšia pesnička „toč mi raketu“ od celkom švárnej blondinečky Ellie Guldiniečo. Bože ako ja „milujem ten krásny refrén“, pri ktorom sa mi krúti jedine tak žalúdok a väčšina mužov krúti hlavou, ale zato všetky ženy tečú ako zle zavretá fľaša a túžia po tom, aby ich pán Sivý zviazal a riadne im naplácal na holú. Prepáčte, ja na také nie som, ale tu horkú slinu horko-ťažko prehltnem, už viem presne koľká bije a z predchádzajúceho večera sa mi vynárajú spomienky matnejšie než oblek pána Sivého. V duchu sa snažím zachovať paniku a upokojujem sa slovami „veď si nič zlé neurobil, podviesť nemáš koho, maximálne si si urobil hanbu, ktorú si nikto nebude pamätať.“

Akosi sa mi podarilo vytrepať sa z postele (rozdeľujeme pojmy vytrepať sa  z postele a vstať ako človek), prvé čo urobím je, že idem spáchať rannú hygienu. Už od rána som cítil puch podobný nejakej drahej dámskej voňavkye zrejme nejaký „channel de lidl“.  Pri vstupe do tej malej miestnosti so sprchou, záchodom a zrkadlom som dostal ranu, za ktorú by sa nehanbil ani Mike Tyson, ale všetko bolo v pohode, nič nebolo zhorené ani zdemolované, takže moja teória o vybuchnutom kufri sociálnej pracovníčky sa vyvrátila ako včerajšia večera. Ako tak som to rozdýchal, ale nedalo si nevšimnúť moje oči, ktoré svietili ako červená na semafore, keďže som nemusel ani zasvietiť, lebo očká mi osvetlili celý priestor a aj s týmto „drobným tunningom“ som vyzeral ako zvárač po nočnej. Však som po nočnej som aj bol. :) Dal som sa nejako dokopy. Musel som, pretože keby na niekoho dýchnem, tak by ma obvinili z verejného ohrozenia a za znečistenie ovzdušia a Európska komisia životného prostredia by mi v tomto prípade zhabala aj očkovací preukaz od psa.

Sleepy man suffers from hangover

Pri ťažkej procedúre v kúpeľni (rozumej prehodiť si vlasy do rozumnej strany a nasadiť brýle na oči, aby som nesvietil) som pri umývadle uvidel niečo, čo určite moje nebolo. Šál, šatka alebo nejaký kus látky, no proste chu*ovina, ktorú si ženské krútia okolo krku, aby im zrejme nebolo vidno tie ocucance od vysávačov. Ako som to tak skúmal, zistil som zdroj zamorenia môjho bytu. Po chvíľke som to radšej zahodil niekde, kde to už viac nebude smrdieť. No mor sa šíril kúpeľnou a ja som nevedel nájsť dôvod prečo ma takto Bohovia trestajú.

Vravím vám, sedem rán egyptských bolo nič oproti tomuto. Aby som prekonal toto „úžasné“ ráno, napadla mi geniálna myšlienka. Poď ho do kuchyne si spraviť fajnú rannú kávu. Pri pomyslení na to, že si ku nej zapálim ma natiahlo, veď bez tej kávy a cigi neurobím ani ráno, ale všetci to poznáme. V tomto okamihu mi pred očami prebehla hrôzostrašná myšlienka. Mám vôbec ešte nejaké cigarety?  No najstresujúcejšia desaťminútovka začala. Prehľadal som mikinu, tašku, nohavice a nikde nič. Nešlo ani tak o cigarety, ale o doklady a hlavne o peniaze, za ktoré by som si ich išiel v prípade núdze kúpiť do blízkeho obchodu. Našiel som všetko, čo som hľadal, telefón, doklady, hotovosť a jednu cigu, a tak som mohol ďalej pokračovať v rannom obrade, pri ktorom má hlavnú úlohu kofeínová a nikotínová obeta, samozrejme, som Boh, kňaz a aj veškerá pospolitosť v jednej osobe. Trošku schizofrenické, ale inak sa cítim v pohode.

The couple with ciggarettes and alcohol

Ako som už spomínal, pri pomyslení na cigu ma natiahlo, a to isté sa stalo, aj keď som si reálne potiahol. No ale druhý, tretí, desiaty šľuk bol v norme a nevyznačoval sa niečím iným než obvykle. Boh prijal obetu. Počas tejto rannej omše sa mi znova začali čoraz jasnejšie pred očami zjavovať obrazy  predchádzajúceho večera – jasnejšie a jasnejšie, hlavne po telefonáte môjho najlepšieho kamaráta. Práve v jeho hlave včera vznikla tá genitálna myšlienka ísť do baru a vypustiť paru. Na/ne/šťastie on je už 3 roky /ne/šťastne zadaný, a tak mu jeho polovička dovolila byť až do tretej.

Po krátkom dialógu sa ma spýtal jednu, pre mňa zarážajúcu, otázku. „Včera si šiel tou MHD-éčkou domov?“ Zarazilo ma to, pretože si matne spomínam, že som šiel taxíkom. V nanosekunde (jednotka času, nie pohlavný organ na nose, ty úchylák) som pochopil. Tou MHD-éčkou nemyslí dopravný prostriedok, ale majiteľku tej biologickej zbrane v mojej kúpeľni (MHD – povozí sa každý, zrejme som sa povozil aj ja ). Rozhovor s ním pokračoval ešte chvíľu, ale to už som počul krik jeho drahej polovičky, aby vyniesol smeti, a tak to ukončil formulkou, ktorú pozná každý „musím končiť“

The couple with ciggarettes and alcohol

Po tomto telefonáte som sa chytil za hlavu, v ktorej mi znela partia robotníkov všetko demolujúca zbíjačkami, čo sa dalo, ale myšlienku na to, že som sa zaplietol s nejakou fetišistkou nezničila. Sám seba sa pýtam, prečo mi to tu nechala, určite si to tu nezabudla náhodou, čo si mám s tým kusom ružovučkej látky vyleštiť nádobíčko alebo nedajbože sa chce vrátiť späť? Shit! Studený pot mi zalial chrbát. Keby aspoň viem, koho to je, do prdele, ale ani to neviem, ale tak s nádejou som očakával, že mi dneska žiadna MHD-éčka nezavolá, nedajbože nezazvoní, lebo jej najobľúbenejší šálik si náhodou u mňa zabudla.

Usúdil som, že by som mal začať zametať trošku menej, a keď už tak s Vierou. Keď spoznám tú Vierku dúfam, že bude mať nohy až po zem, nebude to žiadna fetišistka, ktorá namiesto voňavky používa bojový plyn a ja si ju budem na druhý deň pamätať.

Autor: Dome