Tma, prach a ticho. Aj takto by sme mohli definovať súčasný stav dubnických Závodov ťažkého strojárstva (ZTS/ZŤS). Smutný pohľad na ich ruiny je dôsledok naivnej predstavy kompetentných z 90. rokov minulého storočia o celosvetovom mieri. V tom čase sme ako Československo patrili do prvej desiatky vývozcov zbrojárskej techniky. Tento nezmysel však ani zďaleka nepriniesol to, čo sa od neho očakávalo, ba práve naopak. Zlikvidovanie závodov, ako boli práve ZTS Dubnica nad Váhom a im podobné, západu umožnilo ešte viac expandovať vo vývoze zbraní. V regióne to bol jednoznačne najväčší zamestnávateľ, ktorý v časoch svojej najväčšej slávy zamestnával cca 15 000 ľudí. Tí pomerne rýchlo prišli o zamestnanie a jediné, čo po ňom zostalo, sú opustené haly, do ktorých sa nemilosrdne zahryzol zub času.



 

Zbrojárska výroba v Dubnici nad Váhom

Závody ťažkého strojárstva a Závody všeobecného strojárstva (ZVS) v Dubnici nad Váhom patrili v minulých rokoch medzi najväčšie a najvýznamnejšie firmy v bývalom Československu. Vo svojej histórii prešli zložitým vývojom. Ministerstvo národnej obrany bývalej ČSR v roku 1928  navrhlo vybudovať závod na výrobu zbrojárskej techniky práve v tomto meste vďaka jeho výhodnej strategickej polohe. Nebezpečenstvo nacizmu v Nemecku donútilo vládu v roku 1934 urýchlene zvyšovať produkciu zbraní. Z toho dôvodu zo Škodových závodov v Plzni previezli do Dubnice nad Váhom stroje a zariadenia.

V roku 1937 vznikol v Dubnici nad Váhom špecializovaný závod na výrobu delostreleckých zbraní patriaci koncernu Škoda Plzeň.

Závod bol vybudovaný ako podzemná prevádzka a systematicky bol dobudovaný ako uzavretý technologický cyklus od výroby polotovarov, mechanického opracovania, špeciálneho náradia až po skúšky hotových delostreleckých systémov v neobývanej časti mesta, známej ako Lieskovec. Počas druhej svetovej vojny bol závod pod kontrolou spoločnosti Hermann Göring Waffenwerke c.o. a vyrábal okrem zbraní a munície i súčiastky námorných torpéd, leteckých motorov a rakiet V2. Pri nálete amerických bombardérov 7. júla 1944 bol závod z veľkej časti zničený. Odolali iba haly podzemných prevádzok, tzv. blok, kde sa ustupujúcim nemeckým vojskám síce podarilo zničiť vnútorné vybavenie, ale haly ako také odolali pokusom o deštrukciu zvnútra i zvonku.
ZTS Dubnica nad Váhom - blok

Ostatné povrchové časti závodu boli v troskách. V rokoch 1945 až 1948 bol závod postupne obnovovaný. Prvými výrobkami boli civilné zariadenia a stroje ako konštrukcie mostov a žeriavov pre obnovu vojnou zničenej krajiny. Nasledovala výroba bagrov a iných stavebných či obrábacích strojov, ktorá bola neskôr delimitovaná do Trenčína. Taktiež sa v začiatkoch vyrábali priemyselné linky a iné. Od roku 1948 sa postupne obnovovala výroba delostreleckých zbraní. Na počiatku sa jednalo o opravy vojenskej techniky, neskôr výrobu nových zbraní, najmä na báze sovietskych licencií. Najvýznamnejšími produktmi v tomto období boli kanóny pre tanky T34, T54 a T55.

1. januára 1950 začal s ťažkosťami fungovať nový národný podnik Škodove závody, ktorý sa o rok neskôr premenoval na Závody K. J. Vorošilova. V tomto závode výroba prudko narastala. Dňa 1. januára 1953 došlo k delimitácii Závodov K. J. Vorošilova a časť závodu „údolie” prešla ako samostatný podnik pod Ministerstvo všeobecného strojárstva v Prahe pod názvom ZVS, n.p. Dubnica nad Váhom. Závody K. J. Vorošilova sa postupne modernizovali a prevzali do výrobného programu okrem vojenskej výroby aj hutnícku výrobu, napr. odliatky rôznych rozmerov či už pre vojenské, alebo civilné účely, ale aj výrobu banskej výstuže, sústruhov, lokomotív, zariadení pre valcovne a atómovú elektráreň, metalurgiu, hydrauliku, cestné stroje, lisy, rôzne náradie i ďalšie strojárske zariadenia. Vyvážali sa do rôznych krajín sveta, medzi ktorými boli najväčšími odberateľmi Sovietsky zväz, Poľsko, Irán, Egypt, Pakistan a z domácich VSŽ Košice.

V roku 1957 došlo k čiastočnému útlmu zbrojnej výroby v súvislosti s novou vojenskou doktrínou uprednostňujúcou raketovú techniku.

Neskôr od roku 1962 to boli Strojárske a metalurgické závody (SMZ). Obdobie od roku 1967 bolo charakteristické mohutným rozvojom zbrojnej výroby. V roku 1970 došlo k podpísaniu kooperačných dohôd s nemeckou firmou SAUER–SUNSTRAND o výrobe axiálnych hydrostatických prevodníkov. Z Martina bola delimitovaná výroba hydraulických rýpadiel, vyrábaných v licencii francúzskej firmy Poclain. Po roku 1978 sa SMZ premenovali na Závody ťažkého strojárstva, n.p. Dubnica nad Váhom. Nosnou výrobou bola naďalej zbrojná výroba. Vo svojej histórii závod vyrobil, zmodernizoval alebo opravil okolo 50 typov zbraní v počte asi 50 000 kusov. Medzi najvýznamnejšie výrobky delostreleckej techniky patrili: tankové kanóny pre tanky T34, T54, T55 a T72, protitankové kanóny, mínomety, kanóny pre BVP (bojové vozidlo pechoty) a protilietadlové kanóny.

T-72

BVP-3

Okrem toho závod vyrábal a dodával výrobky tankovej, transportérovej a delostreleckej techniky, najmä: raketomety GRAD, ShKH (samohybné kanónové húfnice) Dana, Ondava a Zuzana a ShM (samohybné mínomety) PRÁM–S.

RM-70 GRAD

ShKH vz. 77 Dana

ShM vz. 85 PRÁM-S

Čo sa týka portfólia, to bolo naozaj rozmanité. Neskôr v roku 1990 závod už len zmenil štatút na štátny podnik a od roku 1996 majú jeho zvyšky charakter akciovej spoločnosti.

Ach, tá Zuzana

Sme traja bratia. Dvaja majú po dvoch synoch. Ja som splodil syna alebo to bola moja manželka? Možno. Aby sme si v takej malej rodinke nekonkurovali, rozhodol som sa navyše nie pre syna, ale pre dcéru. Dali sme jej príznačné meno Zuzana.

ShKH vz. 2000 Zuzana

Pôrod bol ťažký, výchova dievčaťa ešte náročnejšia. Vylepšovali sme na nej čo sa dalo. Presnosť, nikdy „nestreliť capa”, mieriť a trafiť do čierneho. Výchova začínala mať svoju úrodu. Napodiv i tak sa začala svojou nezbednosťou podobať synovcom. Ale to nič. Ešte nie je všetkým dňom koniec. Čo–to vylepšíme, upravíme. Dcéra rástla, začali sme na ňu byť pyšní. Chodili sme s ňou do spoločnosti, chválili sa ňou, ba dokonca ponúkali sme ju perspektívnym a bohatým ženíchom, i keď bola ešte „pod zákonom”.

Všetci ju i nás chválili, že z nej niečo bude, už to len vyhladiť, vyladiť.

Peňazí sme vynaložili do aleluja, ba aj sme si popožičiavali. Niektorí nám i ochotne požičali ako dobrú investíciu. A tu zrazu, bomba. Niekto, niekde, možno na priadkach či klebetách (ale to je vraj jedno) povedal, že naša Zuzana už nie je to, čo vlastne naša rodina potrebuje. Vraj to bola samochvála, neúprimné slová chvály, a tak naša dlhoročná, úmorná, výchovná práca je v bode 0 (podotýkam, že v jednej nule). Čo teraz? Dať ju za sklo? Už len, aby nám neprasklo, založiť ad acta či dať ju do múzea voskových figurín? Kto však nám to všetko nahradí? Peniaze sa dajú, ale čo nervy? Nič to. Čo sa stalo, už sa neodstane. Život ide ďalej. Ideme robiť ďalšie dieťa, pretože nie každé sa vydarí, nie každý pokus je úspešný a experimentovať sa musí. Tak teda dnes večer začneme. (krátky neupravený fejtón o ShKH Zuzana, autor: Robert Zvonár)

Dômyselný podávací mechanizmus munície v ShKH Dana:

Foto: wikipedia.org, facebook.com