Už ako malí chlapci sme boli fascinovaní zbraňami a autami. Dievčatá nás nezaujímali, práveže boli prekážkou v tom, aby sme sa mohli naplno venovať týmto dvom veciam. Prečo tomu tak bolo? Čo nás tak bavilo na štvorkolesových búdach a hlučných pištoliach? Bola to túžba po moci, túžba urobiť na niekoho dojem či pocit, že sa podobáme na Ramba či Schwarzeneggra v Predátorovi, ktorých veľké zbrane boli povinnou výbavou? Čo si o tom myslia psychológovia?



 

Je to vďaka evolúcii

Psychológovia sú toho názoru, že je to dané evolúciou. Väčšina samcov aj v radoch zvierat sa snaží byť dominantných a majú radi akčné a tvrdé hry. Či už sú to šimpanzy, gibony alebo paviány, tiež sú fascinované drsnými hrami – hádzanie kameňov, bitky či súboje. Prenieslo sa do aj do mužskej psychiky. A prečo chlapcov fascinujú tak bezpečné nepriestrelné vesty a nebezpečné zbrane? Je to pocit moci a dominancie. Keď vidia v telke niekoho ako povie: „Stoj, lebo strelím!“ a ten dotyčný zastane, pochopia, že zbrane im dávajú moc. Moc prikazovať iným, manipulovať s nimi a hlavne im dávajú slastné opojenie mocou.

Je hranie sa zo zbraňami nebezpečné?

Nie je. Je to prirodzená súčasť malých chlapcov. Samozrejme, že každý rodič by bol radšej, keby jeho syn zobral miesto plastového samopalu do ruky nejakú interaktívnu hračku. No nútiť deti do niečoho, čo nechcú robiť, je cesta do pekla. Preto je dôležité dovoliť im sa hrať so zbraňami, ale vysvetliť im rozdiel medzi skutočnosťou a filmom, dovoliť sa im hrať, no keď hra presiahne do agresívnej zóny, zasiahnuť.

Hry neovplyvňujú, čo z deti vyrastie

Hry nerozhodujú o tom, čo z detí vyrastie. Neexistujú žiadne štúdie, ktoré by potvrdili, že tie deti, ktoré sa hrajú so zbraňami, sú agresívnejšie. Niektoré deti z toho časom vyrastú, iné to pohltí až tak, že sa dajú do armády alebo k policajnému zboru, kde vyfasujú uniformu, pevnú pracovnú obuv a vytúženú zbraň. A splnia si svoj detský sen.