Pred pár dňami oznámilo vedenie námorníctva Ruskej federácie, že sa pripravuje opätovné zavedenie ekranoplánov do výzbroje. Už existuje šesťdesiattonová maketa nového prototypu. Samotný stroj by mal vážiť až 500 ton a do výroby by mal byť zavedený po roku 2020. Základom pre nový koncept je však Kaspická príšera, tajný projekt, ktorý nemal v čase Studenej vojny obdobu.



Čo je vlastne ekranoplán? Vyzerá ako lietadlo, jeho pôsobiskom je more, avšak hydroplán to nie je. Dokonca aj lietadlom je len z časti. Dokáže plávať po vode, ale nie je ani úplnou loďou. Ak by ste sa teda domnievali, že sa jedná o vznášadlo, tiež by ste mali len malý kúsok pravdy. Jedná sa teda o stroj, ktorý sa dokáže vďaka tlaku vzduchu doslova zdvihnúť od morskej hladiny a byť tlačený vpred. Podobný princíp využívajú aj vodní vtáci pri vzlete z hladiny.

Práve s týmto princípom začal pracovať sovietsky inžinier Rostislav Evgenievich Alexejev (1916 – 1980) v 60. rokoch minulého storočia. Spolu so svojim tímom sa tak stal stvoriteľom ekranoplánu. Už v roku 1963 vďaka úspechom s pokusnými maketami prišla do dnešného Nižného Novgorodu objednávka na stavbu ozajstného stroja s označením KM (Korabl Maket). Bola to fungujúca maketa pre výrobu ďalších strojov, dlhá 92 metrov a vážiaca 544 ton. Keďže stroj bol aj z časti lietadlom a prvé skúšky dokázali, že je funkčný, stal sa v tej dobe najväčším lietajúcim strojom na svete. Tento rekord prekonal až An- 225 Mrija.

MK
Ekranoplán KM, známejší pod názvom “Kaspická príšera.”

Skúšky prebiehali v Kaspickom mori, kam bol stroj dotiahnutý po Volge. Aj keď sa presuny uskutočňovali v noci, bol spozorovaný americkými špionážnymi družicami. U západných expertov vyvolal pohľad na obrovský stroj úžas, ale aj pochybnosti, či dokáže vôbec vzlietnuť, aj keď mal rozpätie krídel cez 40 metrov. Po zverejnení však dostal vďaka svojej veľkosti názov Kaspická príšera (aj Kaspická morská príšera).

Pohon KM sa skladal z dvoch motorov Dobrynin VD -7 umiestnených na chvoste spolu s ďalšími ôsmymi motormi umiestnenými takmer hneď za kabínou. Ako sa zvyšoval ťah, zadné motory zvyšovali rýchlosť stroja a predné motory vďaka tlaku vzduchu smerovanému pod krídla pomaly zdvíhali stroj z hladiny. Maximálna rýchlosť stroja bola okolo 500 km/h, cestovná 430 km/h. Pri tejto rýchlosti sa vypínalo osem predných motorov. Ak by ste pozorovali KM v rýchlosti 80 km/h, videli by ste loď. Pri rýchlosti 100 km/h zbadáte už vznášadlo a pri rýchlosti 150 km/h a viac normálne lietadlo. Výška letu sa pohybuje od 3 do 17 metrov.

Koncepcia, podobne ako aj jej nasledovníci, bola určená len pre použitie vo vnútorných moriach, čiže pri skutočných bojoch by bola nasadená v Čiernom mori pre rýchly výsadok, ktorý by zabezpečil rýchle obsadenie úžin Bospor a Dardanely.

Stroj prešiel mnohými technickými úpravami, avšak v roku 1980 prišlo vďaka neskúsenosti pilota a zlým poveternostným podmienkam k havárií a zničení stroja. Vývoj sa však nezastavil. KM mal byť určený pre rýchly výsadok (schopný naraz uniesť až 900 mužov a dva obrnené transportéry). Vďaka testom a mnohým prestavbám stroja mohli inžinieri navrhnúť a vytvoriť nový koncept, tentoraz slúžiaci pre priamy námorný útok.

Projekt 903, nesúci prezývku LUN, bol o niečo menší ako KM (74 metrov). Na chrbte niesol výzbroj pozostávajúcu z 6 protilodných riadených striel 3M80 Moskit (kód NATO SS -N -22 Sunburn). Poháňaný bol už len ôsmymi motormi Kuznecov NK-87, umiestnenými ešte bližšie k pilotnej kabíne. Pri dosiahnutí rýchlosti ich bolo 6 vypnutých. Namiesto motorov na chvoste tu boli umiestnené zariadenia pre navádzanie striel. LUN chránili aj dve palebné veže s leteckými kanónmi. Stroj bol pod označením S-31 zaradený do služby od roku 1989. V roku 1991 už bol stroj kvôli finančným obmedzeniam „zakotvený“ na základni v Kaspijsku a je tam dodnes. Takmer schátral, avšak v roku 1998 bol zakonzervovaný. Jeho “brat” Spasatel (Spasiteľ), ktorý mal slúžiť pre civilné záchranárske účely, neskôr pre záchranárske účely pre vojenské námorníctvo, zostal nedokončený vo výrobnej hale.

lun1

Až dodnes sa nekládol takmer žiadny význam pre vývin ekranoplánov. Samozrejme, v Rusku sa používajú pre civilné účely, avšak oproti KM a LUN sú trpaslíkmi. Poháňajú ich turbovrtuľové motory. Ich vzorom bol ekranoplán Orlyonok postavený ešte v 80. rokoch a určený tiež na rýchly výsadok vojsk. V súčasnosti na vývoji pre vojenské účely pracujú USA (Pelican od firmy Boeing), Irán a Čína.

Ruská federácia sa rozhodla vrátiť k ekranoplánom. Je to zaujímavé rozhodnutie, ak si uvedomíme, čoho všetkého sú tieto stroje schopné. Ak by totiž Kaspická príšera nezostala pri svojom vývoji len u funkčnej makety, malo by vtedajšie ZSSR k dispozícií stroje odvodené z KM a stroje Orlyonok schopné za krátky čas vykonať ohromné výsadky v Čiernom mori, ktoré by boli perfektne chránené ekranoplánmi LUN. Navyše stroje bolo vďaka svojej veľkej rýchlosti takmer nemožné zamerať, nedali sa zničiť torpédami ani mínami a údajne dokázali byť vďaka nízkej letovej výške neviditeľné voči radarom. Či je to naozaj pravda, sa asi nedozvieme, keďže sa nedočkali bojového nasadenia.

Ak sa však podarí do roku 2020 uskutočniť pripravovaný nový koncept ekranoplánu, bude to znamenať návrat Kaspickej príšery, stále odvážneho projektu, avšak tentoraz vo väčšom a modernejšom formáte.

Zdroj: volga-shipyard.com, technet.idnes.cz

Foto: reddit.com, gizmodo.com, airlinereporter.com, techstory.blog.hu