V pondelok o 8.30 ráno stojím pred hostelom v hlavnom meste Panamy, keď ma konečne ako poslednú z pasažierov vyzdvihuje Jeff, Kanaďan asi v mojom veku. Na prednom sedadle vedľa neho sedí jeho mama a spolu sa rozprávame o rozdieloch medzi Panamou, Kanadou a Európou, kým sa dovezieme až von z mesta k supermarketu. „Idem kúpiť banány a oriešky pre opice, hneď sa vrátim,“ vybehne Jeff von a ja sa za ním len smutne pozerám. Sympaťák, len škoda, že má frajerku, pomyslím si v duchu  ̶  jeho mama sa mi už stačila zdôveriť, aká je jej budúca nevesta pekná a šikovná. Nevadí, viem, že si dnešný výlet aj tak užijem.



Potom sa okľukami vezieme až k rieke Chagres. Ako všade blízko Panama City, aj tu sa stavia a prerába a pohľad na krásny dažďový prales okolo cesty nám znepríjemňujú samé konštrukcie, bagre, dodávky a nákladné autá. „Tu nechávame auto, môžete použiť WC, lebo dlho nebude,“ ukazuje Jeff na toitoi kadibúdky vedľa cestných robotníkov, ktorí čumia, ako keby ešte bielych nevideli. Hneď na to preskakujeme závoru a popri hŕbach odpadkov, čo je asi najväčší problém Panamy, dôjdeme k lodičke.

DSC_2564

Člnom cez Panamský prieplav

Keďže nás čln rýchlou jazdou preváža cez Panamský prieplav, v tejto oblasti sú povinné záchranné vesty. Aj keď je nepríjemné sedieť v nich zababušení pri takej vlhkosti vzduchu, nedá sa tomu vyhnúť. Rybky počas jazdy asi nehrozia. Voda v rieke je špinavá a plná blata kvôli kopaniu a zväčšovaniu kanálu. Naťahujem uši spredu člna, aby som počula, čo nám o tejto oblasti rozpráva Jeff. „Táto rieka Chagres bola vždy nesmierne dôležitá. V minulosti tadiaľ prevážali zlato z Peru na pobrežie Atlantického oceánu a odtiaľ až do Španielska. Teraz sa z rieky filtruje pitná voda pre obyvateľov hlavného mesta Panamy a tiež sa tu vyrába hydroelektrická energia.“

Sedím pohodlne, vyzutá a s nohami v tureckom sede, a užívam si pocit, keď mi silný vietor robí z vlasov doslova dredy. Z loďky sme mohli pozorovať nielen všetky tie pracovné konštrukcie, lode plávajúce z jedného oceánu do druhého, ale aj množstvo vtáctva. Biele volavky, dravce, maličké vtáčiky, ktorých mená nám v Európe nič nehovoria, ale aj tzv. snail kite, ktorý prudko letí dole a hľadá slimáky, ktorými sa živí.

 DSC_2534

Zábava na Ostrove opíc

O pár minút náš kapitán zabočí doprava, viac do pralesa, kde sa konečne dostávame k jazeru Gatun a smerujeme k ostrovu Monkey Island  ̶  Ostrov opíc, ktorého názov hovorí za všetko – dajú sa tu veľmi ľahko pozorovať rôzne primáty. Hľadáme tiché zákutia čo najbližšie ku vegetácii a ja si s úžasom uvedomujem, že len menej ako 2 hoďky cesty od Panama City sa dá pozorovať divoká zver dažďového pralesa. Kde na svete je toto tak blízko hlavného mesta vôbec možné?

Najprv spozorujeme kapucínske opice, ktoré sú známe bielou tvárou a ako keby čapičkou na hlave. Strávime tam v člne pri konároch stromov asi 20 minút a hádžeme opiciam malé sladké banány. Na tieto kapucínske si treba dávať trošku pozor, lebo zo všetkých druhov, ktoré tu žijú, sú najagresívnejšie a samé skáču k nám na čln, aby nám ovocie ukradli. Dokonca nám Jeff ukazuje, ako opiciam chutia arašidy a ako ľahko si ich vedia samé olúpať v papuľke. A dokážu si ich dokonca aj chytiť, keď im ich hádžeme.

Ale sem-tam sa musím s fotoaparátom narýchlo uhýbať, aby na neho omylom niektorá opica neskočila, alebo ho dokonca neukradla, lebo sa rady hrajú so všetkým, čo vidia a všetko berú do rúk. Kapucínske opice sú ako také malé, vtipné, zvedavé a hlavne neposedné deti, ktoré sa dokážu pekne naštvať, keď nedostanú to, čo chcú. Jeffovej mame jedna schmatla slnečné okuliare, ale pri skoku na strom ich pustila, keď zazrela ďalší banánik. Predsa len, banán je banán.

DSC_2857

Takýchto scén som už videla osobne veľa, nielen v Strednej Amerike, ale aj v Thajsku a Kambodži, kde na mňa opice útočili a brali všetko, čo nebolo dôsledne pripevnené alebo nejedlé. Po pár útokoch od kapucínskych opíc som sa tentoraz rozhodla radšej ich vôbec nekŕmiť a prenechala som túto vymoženosť dvom americkým párikom, ktorí boli s nami na výlete. Čo nám ale ukázal neskôr Jeff ma príjemne pobavilo. Rozrezal citrón na dve polovičky a podal ho jednej opici, ktorá s ním hneď skočila k ďalším na konári. Začali vytláčať šťavu z citrónov a umývať si s ňou navzájom srsť. Všetci sme sa z chuti zasmiali. Verte mi, to bola scéna ako z tej naj komédie.

Po dokonalej zábave so slzami v očiach od smiechu sme sa plavili pár minút za ďalšími opicami veľkosti veveričky – opice tamaríny. Tieto boli v porovnaní s kapucínmi bojazlivejšie a opatrnejšie a len sa tak naťahovali za banánmi a orieškami, pričom sa stále držali spodnými labkami konára. Dokonca niekedy mali ako keby až slzičky v očiach a vyzerali trochu vystrašene, čo ich robilo ešte milšími. A tie veľké uši! A maličký jazýček, ktorý im bolo často vidieť z papuľky, keď sa kŕmili arašidmi. Videli sme rodinku troch tamarínov, ale na ostrove ich žije pomerne viac, len keď je príliš teplo, tak sa skrývajú hlbšie v džungli v korunách stromov a vôbec nevychádzajú k brehu rieky. My sme mali šťastie vidieť až troch. Takého jedného tamarína by som si vzala aj domov ako suvenír, len tak do vrecka. Čo je malé, to je zlaté, že?

DSC_3037

Pozor, divá zver

Plavili sme sa ďalej a bolo už poriadne teplo, tak som si namočila ruku do rieky za jazdy a ovlažila si vodou nohy. „Pozor, krokodíl!“ kričí jeden z turistov vzadu z loďky. No jasne, dobrý vtip, smejem sa v duchu. „Opatrne,“ pridal sa náš kormidelník. Otočím sa a na brehu rieky sa naozaj vyhrieva na slniečku asi dvojmetrový krokodíl. Hneď ma schladilo, ani som si už nemusela namáčať ruky v rieke. Zase chvíľu meditujem, nech sa upokojím zo šoku z krokodíla.

Zrazu sa ozýva už známy hluk hore na stromoch napravo od nás. Asi dve rodinky vrešťanov čiernych poskakovali vysoko v korunách a vrešťali nám na cestu. Boli trošku ďaleko na pekné zábery, ale tie už dokonale poznám, preto mi to nebolo až tak ľúto. Vrešťany na nás doslova kašlali a nevšímali si nás, až kým Jeff nezačal napodobňovať ich vreskot a jeden z nich reagoval naspäť. Ale spolu s dokonalým pohľadom na ich biele semenníky to bolo to jediné, čo sme si mohli do sýtosti užiť od týchto nie príliš sociálnych stvorení.

DSC_2976

Domorodci Wounaan

Jednodňový výlet na ostrov opíc nie je len pre milovníkov zvierat, prírody a člnov, ale môžete sa naučiť aj niečo viac o životnom štýle jedného domorodého kmeňa. Po hodinke s opicami sme sa vyplavili naspäť cez Panamský prieplav až k menším osadám domorodcov. Prvé dve komunity kmeňa Embera, kde chodí väčšina turistov, sme prešli a zastavíme sa až pri tej poslednej, kde býva osem rodín kmeňa Wounaan.

Hneď na prvý pohľad som spozorovala veľa podobností medzi kmeňom Wounaan a Embera, ktorý som navštívila pred pár dňami v inej oblasti centra Panamy, viac v pralese. Úplne prvý rozdiel bol ten, že tu nás neprivítali tradičným spevom a tancom ako v Embera, ale keď sme prišli do osady, tak na nás vlastne nikto nečakal, kým nezačali detičky vykrikovať z okna a usmievať sa na nás.

Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom prázdninovom SLOVAK MAN práve v predaji.

Elektronická verzia: https://www.manmagazin.sk/elektornicka-verzia