Keď som chodil na prvý stupeň základnej školy, chcel som ísť na športové gymnázium. Všetci tam chceli ísť, tak som chcel aj ja. Učiteľka mi vtedy ale povedala, že môžem byť akokoľvek dobrý v športe, najskôr sa musím dobre učiť. Vraj je úplne jedno, aký budem dobrý v športe, dôležité je, či ovládam slovenský jazyk a literatúru a či viem dobre riešiť príklady z matematickej algebry.



Nebol som najhorší žiak, ale určite ani nie najlepší. Nie, že by som nemohol byť. Nechcelo sa mi. Poviete si, že som bol lenivý, ale ja by som vám určite oponoval. Myslím si totiž, že som veľmi šikovný a že som aj v detstve vždy bol, ale každý človek a najmä v mladom veku, chce robiť to, čo ho baví. Azda nezvratným dôkazom katastrofálneho omylu mojej učiteľky sú dnešní športovci – niektorí sa doslova nevedia ani podpísať, ale zarábajú za hodinu toľko, čo my tu bežne za celý rok.

zla-ucitelka

Na tej istej škole som na druhom stupni písal básničky. Učiteľka raz vyhlásila triednu súťaž o najlepšiu báseň. Napísal som celý zošit básničiek a odovzdal som ich. Pri vyhlasovaní víťazov som tŕpol do poslednej chvíle, čo sa stane – učiteľka išla od tých najhorších po tie najlepšie, a môj zošiť s básničkami zostal stále na jej stole. Zazvonilo a ona odišla. Povedal som si, že tie básne boli zrejme také zlé, že mi k nim radšej nič nepovedala.

Odvtedy som žiadnu báseň nenapísal, pretože vo mne utlačila moju autoritu. Moje prirodzené ja – môj talent a môj štýl. Keď mi raz v rozhovore spevák kapely Horkýže Slíže povedal, že aj on na škole písal básničky, že ho to veľmi bavilo, ale že ich nemohol ukázať učiteľom, pretože by mu ich zakázali, celé som to pochopil a začal veľmi banovať, že som s tým prestal. Možno by som aj ja napísal niečo veľmi dobré, nebyť nešťastného zapojenia sa do hlúpej triednej súťaže.

Yolo-Graffiti

Na tej istej základnej škole som mal možnosť ísť na výmenný pobyt do Nemecka. Bol som pubertiak, ale už som čo-to chápal. Na tej nemeckej škole, kde sme boli, som chodil s otvorenými očami. Od úžasu. Nič tam nebolo zakázané. Decká mohli ísť cez prestávku fajčiť na školský dvor a nikto sa nad tým nepozastavoval – u nás by ste dostali dvojku/trojku zo správania. Steny školy boli postriekané graffittmi po celom vonkajšom, vnútornom obvode a aj na niektorých chodbách – ak by ste to spravili na Slovensku – vyhodili by vás zo školy.

Decká tam mali veľmi tolerantných učiteľov a ku každému žiakovi pristupovali individuálne. Základná úloha každého učiteľa bola objaviť v žiakovi jeho prirodzený talent na niečo, čo ho baví a rozvíjať ho. Bolo úplne normálne, že niektoré decká mali dovolené uliať sa z vyučovania, pretože hrali na nejaký hudobný nástroj, športovali alebo sa venovali niečomu úplne inému, možno celkom netradičnému a „krejzy“.

ja-to-jebem-budem-stripterka

Mal som to šťastie, že tá naozajstná škola – školu života prišla a skúsenosti som zažil aj ja. Aj keď už po oficiálnej škole. Jedného dňa som sa dostal do tímu elitných pracovníkov v istej spoločnosti, kde náš vedúci pracovník mal absolútne jasno v tom, že každý sme iní, že sme každý autorita a osobnosť, a že sú iba dva prístupy ako „na nás“: Buď sa k nám bude správať tak, ako moji učitelia na školách – že na nás vezme virtuálne kladivo a bude nás biť po našich hlavách ako s kladivom po klincoch, kým nás nezabije do virtuálneho stola, resp. kým v nás nezabije náš prirodzený talent, našu prirodzenú autoritu.

Alebo, a tento smer uznával náš nadriadený – že sa k nám bude správať ako rovný k rovnému, zistí, akí sme, čo sú naše silné stránky a bude ich rozvíjať – „hnojiť nás zospodu ako kvetinku“, podporovať nás, chváliť nás za každú maličkosť, ktorá sa nám podarí, ale tiež nám nastavovať kruté „zrkadlo pravdy“ a povedať nám vždy na rovinu, ak sme v niečom zlyhali alebo urobili chybu. A na druhej strane, pracovať s nami na našich slabých stránkach a snažiť sa ich minimalizovať – trhať virtuálnu „burinu“ okolo našej kvetinky. Takýmto prístupom sme začali dosahovať výsledky, o ktorých sa na iných oddeleniach nikomu asi ani nesnívalo.

Dnes mám v živote pomerne jasno, viem, čo chcem a viem, čoho som schopný – všetkého, stačí chcieť a mať dobrú motiváciu. Veriť sebe samému, vo svoje schopnosti. Prajem každému nášmu čitateľovi, aby v sebe našiel prirodzený talent na niečo, čo ho baví, pretože ako povedal Steve Jobs:

“Váš čas je obmedzený, preto ho nepremárnite tým, že budete žiť život niekoho iného.”