Už viac ako storočie v oblasti paranormálnych javov bádateľov zamestnáva fenomén nástupu absolútnej tmy počas bežných slnečných dní. Čo stojí za náhlou zmenou prírodných podmienok za stavu, ktorý ničím nenasvedčuje tomu, že sa blíži niečo neprirodzené? Od prvého zaznamenaného prípadu z roku 1904 sa pravidelne objavujú hlásenia a výpovede podporené obrovským množstvom svedkov, ktoré vec, pôvodne považovanú za výmysel, povyšujú do kategórie najzáhadnejších paranormálnych problémov v histórii ich vedeckého skúmania.



2. apríla 1904 sa nad stanicu londýnskeho metra Wimbledon uprostred dňa zniesla čierňava, ktorá zalarmovala poriadkovú službu a vyvolala paniku medzi početnými cestujúcimi. Okamžité vysvetlenia, podľa ktorých za všetkým stála extrémna londýnska hmla, boli vyvrátené niekoľkými meteorologickými kapacitami. Správa mesta organizovala za prítomnosti svedkov experiment s osvetlením, ktorý mal vyvrátiť neortodoxné vysvetlenia o povahe javu, k údivu aj najväčších skeptikov však ani pokus nespôsobil úplnú tmu. Ľudia boli schopní rozoznávať obrysy objektov a pohyby osôb. Tma v londýnskom metre je dodnes nevyriešenou záhadou.

Veľmi podobná situácia sa udiala 7. marca 1911 v americkom meste Lousville, Kentucky. Veľké množstvo osôb hlásilo, že okolo ôsmej hodiny rannej sa náhle zotmelo tak, že nebolo vidieť ani na krok. Ľudia strácali orientáciu a začali panikáriť. Šokovaní svedkovia tvrdili, že celý jav trval takmer hodinu. Neskoršie vysvetlenia, že šlo o atmosférický odraz požiarov, ktoré zachvátili Kanadu, bol zmetený zo stola. Spomínané požiare sú kronikami datované k prelomu septembra a októbra roku 1911.

16. 7. 1957 priniesli francúzske noviny prípad 54-ročnej detskej opatrovateľky Mireille Jeune z mesta Arles. Tá sa počas pravidelnej prechádzky mestským parkom s dieťaťom manželov Catillonovcov stala súčasťou jedného z najzáhadnejších javov modernej doby.

zatmenie 1

„Bolo niečo pred poludním. Bolo slnečné počasie a v parku iba veľmi málo ľudí. Keďže dieťa spalo, sadla som si do tieňa na lavičku a hojdala kočiarik. Z ničoho nič nastala úplná tma. Nefúkal vietor a ani nebo sa nezaťahovalo ako pred búrkou. Jednoducho všetko zmizlo. Dieťa sa náhle prebudilo a začalo plakať. Keď som sa ho snažila upokojiť, uvedomila som si, že okrem jeho plaču nie je vôbec nič počuť. Zanikol aj spev vtákov a ruch ulice.“ Podľa výpovede svedkyne, celý jav netrval viac ako dvadsať minút. Tma ustúpila rovnako náhle, ako sa objavila, no ešte stále meravá žena zistila, že je už takmer večer. „Zmenila sa celá povaha parku. Vial chladný vánok a aj vône bol iné. Lampy boli už zažaté.“ Potom sa ponáhľala domov, no tam ju čakalo prekvapenie. Zalarmovaný policajní dôstojníci jej oznámili, že bola nezvestná tri dni. Po celý čas prebiehalo pátranie a vyšetrovatelia viackrát prezreli celý park. Zmätená žena však dokázala hovoriť iba o tme.

Štyria horolezci, ktorí začiatkom roku 1979 stavali medzitábor na jednom z hrebeňov obklopujúcich Gissarské údolie v Tajikistane popisujú navlas rovnakú skúsenosť. Bol teplý podvečer bez mrakov, slnko práve zapadalo a práce na prenocovanie finišovali. Odrazu celé okolie zahalila tma. Horolezci, ktorí boli schopní pohybovať sa v priestore, no nepočuli jeden druhého, sa pochytali za ruky, aby sa nestratili. Celý jav trval približne päť minút, potom znova začali vidieť. Bolo veľmi teplo a slnko svietilo omnoho jasnejšie. Po rýchlom návrate do základného tábora zistili, že dve záchranné družstvá po nich pátrajú práve 36 hodín. Pokusy o spojenie boli neúspešné a jedna z pátracích skupín sa vrátila z polohy o 200 metrov vyššej, ako bola poloha ich medzitábora.

Až na výnimky, ako prípady z Louisville a Londýna, je zvláštne, že jav je takmer vždy pozorovaný malým okruhom ľudí, ktorí popisujú nepríjemné dojmy, podobné stavu absolútnej prázdnoty, hoci všetci tvrdia, že boli plne pri vedomí.  Dočkáme sa niekedy odpovede na otázku, čo stojí za touto záhadou? Ak aj nie, minimálne sa máme, o čom baviť pri pive.

Foto: Youtube

Autor: Martin C.