Od momentu, kedy sa človek snažil dostať čo najbližšie k hviezdam, prešlo ľudstvo obrovskými technickými pokrokmi nielen na poli samotného prieskumu vesmíru. Cesta za úspechmi, ktoré sa do histórie ľudstva zapísali veľkými písmenami, je však posiata aj neúspechmi a, bohužiaľ, mnohými obeťami. Havárie, ktoré spomenieme, sa udiali v histórií NASA. Samozrejme, havárií a iných katastrof bolo v dejinách dobývania vesmíru omnoho viac a nevyhli sa ani iným zainteresovaným krajinám, avšak spomínané tri havárie majú jednu zvláštnosť. Odohrali sa síce v určitom časovom rozpätí (1967, 1986 a 2003), avšak dátumy ich výročí hovoria, že na konci januára a na začiatku februára mala NASA svoje najnešťastnejšie obdobie (27. január, 28. január, 1. február).  



 

APOLLO 1 (27. 1. 1967)

Raketa Saturn 1B stála na štartovacej rampe na Cape Canaveral. Misia, ktorú mala vykonať, bola začiatkom zatiaľ najväčšieho programu s ľudskou posádkou. Cieľom programu bolo, ako povedal na začiatku 60. rokov minulého storočia prezident USA John Fitzgerald Kennedy, dostať človeka na Mesiac a dopraviť ho späť. Keďže práve prebiehala studená vojna medzi USA a ZSSR, Kennedyho slová sa stali začiatkom súboja týchto dvoch veľmocí o prvenstvo v dobytí Mesiaca. Keďže Kennedy určil, že Američania stanú na Mesiaci do konca desaťročia, bolo jasné, že treba pracovať veľmi rýchlo. A tak išla bezpečnosť stranou.

Nastal onen nešťastný deň. Veliteľ misie Virgil Ivan „Gus“ Grissom a astronauti Edward Higgins White a Roger Bruce Chaffee vykonávali ešte pred štartom, naplánovaným na 21. februára 1967, skúšobné odpočítavanie priamo v kabíne.

apollo1crew
Posádka misie AS – 204 (zľava): Edward White, Gus Grissom a Roger Chafee

Priestor, v ktorom sedeli, bol sám o sebe až príliš nebezpečný. Keďže sa pri konštrukcii nedbalo na bezpečnosť, nachádzalo sa v kabíne veľa prvkov priamo ohrozujúcich život posádky. Jednou z nich boli káble v lodi. Boli len ledabolo uchytené, dokonca po niektorých museli astronauti šliapať. Druhým problémom bol čistý kyslík v lodi. V konečnom dôsledku znamenala táto kombinácia, že stačí jedna iskra z pokazeného kábla, prípadne jeho prehriatie, a celá posádka okamžite zahynie. Bohužiaľ, došlo práve k tejto kombinácii. Navyše v čase skratu bol v kabíne zvýšený atmosférický tlak z dôvodu hľadania jej prípadných netesností.

Márne sa však snažili astronauti v kabíne čokoľvek vykonať. Márne kričali do vysielačiek o pomoc. Smrť prišla príliš rýchlo. Tlak v kabíne sa s vypuknutím požiaru neustále zvyšoval, až napokon stena kabíny praskla. Počas požiaru bolo zranených aj niekoľko technikov, ktorí sa snažili otvoriť dvere lode. Keď sa oheň sám uhasil, keďže všetok kyslík v lodi zhorel, záchranári našli už len zhorené telá. Pitva však preukázala, že sa stihli zadusiť ešte skôr než uhoreli.

Jediným obrovským šťastím na celej tragédií bol fakt, že raketa nebola počas testu naplnená palivom. Šťastie mali aj niektorí vedúci predstavitelia misie, pretože sa tesne pred testom rozhodlo, že budú pozorovať situáciu nie v kabíne, ale mimo nej.

Tragédia misie Apollo 1 by v súčasnosti znamenala odloženie ostatných plánovaných misií kvôli opravám na neurčito, možno by sa uvažovalo aj o zrušení programu. Avšak súboj veľmocí bol v plnom prúde a koniec tohto programu by znamenal možnú prehru USA. Traja mŕtvi astronauti však donútili vedenie programu, aby pristúpilo ku kompletnému prerobeniu kabíny a odstráneniu všetkých horľavých materiálov. Ďalšou misiou s ľudskou posádkou, ktorá letela do vesmíru, bolo až Apollo 7 (11. október 1968). Medzi jednotkou a sedmičkou prebehlo pár misií, avšak boli to skôr testy nosnej rakety a jej súčastí. V ZSSR sa však toto “zdržanie” snažili využiť, avšak misia Sojuz 1 tiež havarovala (24. apríl 1967). Kozmonaut Vladimír Komarov haváriu neprežil.

CHALLENGER (28. 1. 1986)

A čas išiel ďalej. Na Mesiaci bola napokon vztýčená vlajka USA (20. 7. 1969). Misia Apollo po ďalších piatich pristátiach a jednom nepodarenom pristátí (Apollo 13) skončila a nastalo obdobie Skylab. Po nej prišli (1977) na rad raketoplány (prvá misia STS – 1 v roku 1981). Avšak katastrofa nenechala na seba dlho čakať.

challengercrew
Posádka misie STS – 51 – L. Horný rad (zľava): Ellison Ozuka, Christa McAuliffe, Gregory Jarvis, Judith Resnik. Dolný rad (zľava): Michael J. Smith, Dick Scobee, Ronald McNair.

V deň štartu misie STS- 51 – L klesali teploty v okolí štartovacej rampy 39 – B pod bod mrazu. Štart už bol niekoľkokrát odložený. 28. januára porucha počítača najprv tiež ukazovala, že sa misia opäť posunie, avšak problém sa podarilo odstrániť. Nikoho však nenapadlo, že práve mráz spôsobí poškodenie gumového tesnenia spojov (tesniace prúžky) na jednej zo štartovacích rakiet SRB. Keďže tesnenie prestalo fungovať, spaliny už počas prvých sekúnd štartu začali unikať vzniknutým otvorom. 73 sekúnd po štarte a vo výške 14 kilometrov došlo k obrovskému výbuchu. Motor poškodenej rakety sa uvoľnil a nasmeroval k raketoplánu a hlavnej palivovej nádrži, do ktorej sa časťou zaboril, čím roztrhal jej plášť.

Motory oboch štartovacích rakiet však po výbuchu niesli tieto rakety ďalej k pobrežiu Floridy, a preto bol vydaný povel na ich autodeštrukciu.

Posádka (Christa S. McAuliffe, Gregory B. Jarvis, Judith A. Resnik, Ronald E. McNair, Ellison S. Onizuka, Michael J. Smith a veliteľ Francis R. “Dick” Scobee) bola pravdepodobne v čase výbuchu ešte nažive. Zahynuli zrejme pri dopade kabíny raketoplánu do mora.

Záchranári museli čakať na dopad všetkých trosiek do mora takmer hodinu. Vyťahovanie úlomkov trvalo skoro do apríla.

Smrť toľkých astronautov bola obrovskou ranou pre USA. K tragédii sa pridala skutočnosť, že členom posádky bola Christa S. McAuliffe, povolaním učiteľka, ktorá bola vybratá z viac ako 11 000 záujemcov v rámci projektu „Učiteľ vesmíru“. Priamo z lode mala cez televízny prenos viesť vyučovanie. Zároveň bola prvým cestovateľom vo vesmíre.

COLUMBIA (1. 2. 2003)

Vedecká misia STS – 107 prebiehala bez väčších problémov. Posádka sa však nespojila s ISS. Spojenie ani nebolo v pláne. Všetky experimenty prebehli priamo na palube raketoplánu. Pre túto činnosť mali astronauti k dispozícii laboratórium Spacehab, externú prístrojovú plošinu Freestar a prístrojovú paletu EDO. Astronauti vykonávali rôzne fyzikálne a lekárske pokusy.

Práve v raketopláne Columbia sedela prvá ľudská posádka, ktorá sa s týmto strojom dostala do vesmíru. Misia niesla názov STS – 1 a v kabíne vtedy sedel 50-ročný astronaut John Young (Gemini 3, Gemini 10, Apollo 10, Apollo 16) a Robert Crippen.

Problém, kvôli ktorému napokon ku katastrofe došlo, nastal tiež pri štarte. Z hlavnej nádrže sa totiž odtrhol kus tepelnej izolácie, ktorý trafil ľavé krídlo raketoplánu. Tu poškodil tepelnú izoláciu. Raketoplán však vydržal a pokračoval v ceste.

Katastrofa nastala pri pristávaní vo výške 62 kilometrov nad štátom Texas. Poškodenie krídla napokon spôsobilo jeho odtrhnutie. Raketoplán začal nekontrolovateľne rotovať a rozpadol sa na niekoľko častí. Celá kabína sa ako samostatný kus odtrhla od raketoplánu, čím stratila svoju hermetickosť. Po pár sekundách sa tiež rozpadla.

Posádku tvorili: Richard D. Husband, William C. McCool, David M. Brown, Kalpan Chawla, Michael P. Anderson, Laurel B. Clark a Ilan Ramon.

Práve Ramon bol prvým izraelským astronautom vo vesmíre. Po havárii padli zo strany Izraela dohady, či sa nejednalo o teroristický čin, avšak boli rýchlo vyvrátené.

columbiacrew
Posádka misie STS – 107 (zľava): Kalpana Chawla, Laurel B. Clark, William McCool, Rick D. Husband, David M. Brown, Ilan Ramon, Michael P. Anderson

Čo je však ešte horšie, vyšetrovanie neskôr ukázalo, že katastrofa sa po štarte už nedala odvrátiť. Astronauti, aj keby sa prišlo na poškodenie krídla, by neboli schopní tento problém odstrániť. Raketoplán sa ani nemohol spojiť s ISS a vyslanie záchrannej lode by trvalo až príliš dlho.

Najhoršie havárie v histórií NASA majú svoje výročia krátko po sebe. Obete, ktoré po sebe zanechali, sa stali výzvou pre technikov, aby sa nikdy ďalšie podobné havárie neopakovali. Napríklad len vďaka havárii Apolla 1 musela byť kabína prerobená pre posádku, čím sa nasledujúcim misiám v podstate zachránil život.

Zdroj: Nasa.gov Foto: Pinterest.com, Akchallenger.org, Nssdc.gsfc.nasa.gov, spacesafetymagazine.com