Zdá sa, že inteligentné počítače, ktoré budú schopné s nami nielen plynulo komunikovať, samostatne myslieť a dokonca aj prežívať emócie, už nie sú hudbou budúcnosti.



V ostatných rokoch sa počítače stali každodennou súčasťou nášho života. Technika napreduje míľovými krokmi, veď ešte na začiatku 20. storočia sme jazdili na koňoch a na jeho konci sme lietali do vesmíru. V dnešnej dobe majú v sebe niektoré výkonnejšie kalkulačky zabudovaný lepší procesor ako počítač na palube lode Apollo 11.

Po tom, čo sme zo strojov učinili našich služobníkov, máme však pred sebou novú métu. Ľudstvo sa totiž evidentne snaží vytvoriť nový „živý“ organizmus. Nakoniec, čím sa tak veľmi líšime od strojov? Naše telo je vo svojej podstate len masa súčiastok navzájom poprepájaných „kabelážou“ v podobe žíl, tepien a nervov. Stroje dnes dokážu myslieť efektívnejšie a rýchlejšie ako ľudia. Dokonca sú schopné medzi sebou komunikovať a spolupracovať. Čo im však chýba, je vedomie. Neuvedomujú si samých seba a plnia len tie úlohy, ktoré im boli dané. Pre dnešok to z nich robí dokonalých služobníkov. Avšak, v poslednom období sa stroje dostavajú stále bližšie k momentu (akokoľvek neuveriteľne to môže znieť), kedy by mohli precitnúť.

Dôkazom toho je aj práca výskumníkov z robotického ústavu Akim Toshiba. Predmetom ich práce bol pokus naučiť robota menom Kenji napodobňovať akýsi ekvivalent lásky. Približne po desiatich mesiacoch a mnohých úpravách, začal Kenji prejavovať náklonnosť k plastovej bábike, ktorú vydržal objímať aj niekoľko hodín. Pokiaľ sa bábika stratila z jeho dohľadu, začal sa dožadovať jej prítomnosti. “Spočiatku sme boli nadšení, keď sme videli, ako malá časť duše ožíva v našom robotovi. Bol to pre nás posledný krok, ako vložiť do stroja základy jedinečnosti” – dodal vedúci projektu Akito Takahashi. Po čase si výskumníci všimli, že Kenjiho láska k bábike je stále intenzívnejšia a aj jeho pohľad je intenzívnejší, keď sa na niekoho pozerá. Toto nadšenie však vyprchalo po tom, čo sa robot zaľúbil do mladej vedkyne, ktorá s ním trávila množstvo hodín pri testovaní jeho systémov. V jeden večer, keď sa chystala odísť, jej Kenji zablokoval východ a neustále ju objímal.

Žena dokázala ujsť až po privolaní dvoch kolegov, ktorí museli robota vypnúť. Treba podotknúť, že Kenjiho hydraulické paže vážia takmer 100 kilogramov. Od tohto momentu sa Kenji po aktivovaní okamžite naviaže na prvého technika, ktorého vidí a snaží sa ho objať. Nakoniec aj samotný Takahashi pripúšťa, že bude musieť robota natrvalo vypnúť.

Kenji ale nie je jedinou novinkou vo svete robotiky. Nedávno sa totiž našiel stroj, ktorý po prvýkrát zvládol úspešne absolvovať Turingov test. Tento test ešte v polovici 20. storočia navrhol matematik Alan Turing. Stroj testom prejde, ak sa dokáže s človekom rozprávať päť minút o ľubovoľnej téme, pričom musí 30 percent porotcov presvedčiť, že je človekom.

turing test

Za týmto účelom vedci stvorili program, ktorému dali identitu 13-ročného ukrajinského chlapca Eugena z Odesy. Eugen je teda prvým chatovacím programom v histórií, ktorý dokázal v priebehu testu ľudí presvedčiť, že je naozaj človekom. Identitu malého chlapca z cudziny si vývojári nevybrali náhodou. Prípadne zvláštne odpovede či chybná gramatika sa totiž dala pripísať veku a pôvodu chlapca. Inak samotnému Eugenovi sláva rozhodne nestúpla do hlavy. Na otázku, ako vníma svoj úspech, odpovedal, citujeme: „Mám z prekonania Turingovho testu vyhovujúci pocit. Nič originálne“.

Zdá sa, že na prvého dokonalého robota, spĺňajúceho všetky atribúty ľudského správania, si predsa len budeme musieť ešte chvíľu počkať. Napriek tomu sme k nemu bližšie, ako by sa nám mohlo zdať.

Foto: thesocietypages.org