Žijeme v 21. storočí – v dobe vyspelých technológií, vďaka ktorým spoznávame svet okolo nás. Človek by si teda pomyslel, že už neexistuje nič, čo by sa nedalo vďaka modernej vede alebo technike vysvetliť. Skutočnosť je však úplne iná. Pred nami stojí stále mnoho záhad, na ktoré skrátka nie je žiadna logická odpoveď a všetko nasvedčuje k faktu, že ostanú navždy nevysvetlené. Jednou z týchto záhad je hrôzostrašná udalosť, ktorá sa odohrala v ZSSR v roku 1959. Dodnes nesie označenie Zánik Djatlovovej výpravy.



Dňa 25. januára 1959 prišlo do mesta Ivdel, ktoré leží v Sverdlovskej oblasti na Urale, skupina zložená z deviatich študentov Uralského polytechnického inštitútu (dnes Uralskej štátnej technickej univerzity) a ich vedúceho Igora Djatlova. Cieľom tejto výpravy bolo vyjsť na vrchol hory Otorten a bolo jasné, že výstup na tento vrchol patrí do kategórie najnáročnejších túr. Skupina však už mala za sebou mnoho výstupov, túr a na tento výstup sa riadne pripravili.

datlov1
Jeden z originálnych záberov členov Djatlovej skupiny.

Od mesta Ivdel sa premiestnili na nákladnom aute do osady Vižaj, posledného najbližšieho obydlia od hory Otorten. Odtiaľ sa premiestnili do opustenej geologickej osady, kde sa od výpravy musel oddeliť Jurij Judin, keďže sa u neho opäť ozval chronický reumatizmus.

Dňa 31. januára sa výprava dostala k okraju horskej oblasti. 1. februára nastal presun k priesmykom smerom k Otortenu. Počasie sa ale prudko zhoršilo a slnečno vystriedala prudká snehová búrka. Skupina sa snažila dostať ďalej, ale kvôli búrke stratila smer a začala stúpať na horu Cholat Sjachyl (z mansijštiny Mŕtva Hora). Keď si členovia uvedomili, že zišli z trasy, rozhodli sa rozložiť na úbočí hory tábor, aj keď sa nachádzali zhruba 1,5 kilometra od lesa. A od tohto momentu sa skupina už viac neozvala.

Očakávalo sa, že najneskôr 12. februára príde telegrafická správa od skupiny priamo z osady Vižaj, avšak nič neprišlo. A tak sa 20. februára spustilo pátranie. Medzi prvými pátračmi boli kolegovia študentov z inštitútu. K tým sa po pár hodinách pridali aj oddiely polície a armády. Do vzduchu vzlietli pátracie helikoptéry a lietadlá.

Až 26. februára bolo nájdené miesto, kde skupina táborila. Tým miestom bol napol zvalený stan, ktorý bol zvnútra rozrezaný. Takmer všetky veci, ktoré skupina so sebou mala, boli v ňom. Od stanu viedli stopy k lesu, avšak na polceste boli zapadnuté snehom. Záchranné oddiely smerovali ďalej k okraju lesa, kde sa im naskytol prvý hrôzostrašný pohľad z celého pátrania. Našli prvých dvoch členov skupiny. Obaja (Georgij Krivoniščenko a Jurij Dorošenko) boli mŕtvi. Ležali pri ohnisku, čiastočne ohorení, bez topánok a len v spodnej bielizni. Strom, pod ktorým ležali, mal polámané vetvy, takže bolo ihneď jasné, že obaja na neho liezli, aby získali drevo na kúrenie. Na kôre stromu boli aj ostatky ľudskej kože a na telách mŕtvych sa našli odreniny. Zomreli na podchladenie.

V priestore medzi stanom a stromom našli záchranári až neskôr dvoch mŕtvych mužov a jednu ženu. V tejto trojici bol aj Igor Djatlov. Podľa šetrenia sa práve táto trojica (Zina Kolmogorovová, Rusten Slobodin a Igor Djatlov) snažila vrátiť sa späť k stanu. Najbližšie od stanu ležalo telo Igora Djatlova. Vzdialenosť bola asi 300 metrov. Tiež zomreli na podchladenie.

datel1

Posledné štyri telá boli nájdené až 4. mája, keď sa konečne rozpustila dvojmetrová vrstva snehu. Najprv objavili pátrači roztrhané kusy oblečenia a kúsok od nich, zhruba 70 metrov od stromu, pod ktorým našli prvých dvoch mŕtvych, spomínané telá ležiace na podstielke spravenej z okolitého porastu. Na sebe mali časti oblečenia patriaceho iným členom skupiny.

Podľa vyšetrovania môžeme len usúdiť, že 2. februára prišlo k nevysvetliteľnej udalosti, kvôli ktorej rozrezali členovia výpravy stan zvnútra a v snehovej búrke utekali od neho zo všetkých síl v tom, čo mali na sebe. Čo ich tak vydesilo, to nedokáže dodnes nikto vysvetliť. Isté však je, že len traja členovia skupiny sa odvážili neskôr vrátiť k stanu, čo sa im už však nepodarilo.

datl1

Ešte zarážajúcejšie sú výsledky pitvy posledných štyroch obetí. Zistilo sa, že lebka Nikolaja Thibeaux-Brignollesa bola rozdrvená a Ludmila Dubininová s Alexander Zolotarjov (veterán 2. svetovej vojny) mali polámané rebrá a rozsiahle vnútorné zranenia. Ich telá museli byť podľa lekárov podrobené extrémnemu tlaku silnému ako náraz automobilu. Najbrutálnejšie dopadla Ludmila Dubininová. V jej ústach totiž chýbal celý jazyk. Údajne sa hovorilo, že bol z jej úst vytrhnutý. U niektorých predchádzajúcich obetí však chýbali oči alebo nos.

Medzi teórie o útok miestneho domorodého kmeňa Mansiov, avšak táto teória je najnepravdepodobnejšia, keďže samotný kmeň bol vždy pohostinný a navyše pomáhal pri pátraní. Tiež sa špekulovalo o útoku väzňov na úteku, keď pár desiatok kilometrov od tohto miesta sa nachádzal gulag. Táto teória sa tiež vyvrátila, keďže v inkriminovaný čas žiadni väzni z gulagu neboli na úteku.

Špekulovalo sa aj o lavíne a zlom počasí, avšak aj tieto teórie boli vyvrátené nájdenými stopami.dtlov1

Medzi najväčších favoritov teórií patria vojenské testy. Armáda priznala, že v tejto oblasti testuje balistické rakety, avšak najbližší test prebehol až 17. februára. Navyše na mieste ani vo vzdialenom okolí neboli nájdené stopy po výbuchu. Skúška radiácie ukazovala štandardné hodnoty. Najviac sa vravelo o skúške biologickej alebo chemickej zbrane. Piloti helikoptér totiž údajne odmietali transportovať telá, pokiaľ nebudú vložené do zinkových rakiev. Tejto teórií nahrávajú aj svedectvá, podľa ktorých mali niektoré telá žltú až zahnednutú farbu kože, ba niektoré mali aj šedivé vlasy. Svedectvá však boli neskôr vyvrátené fotografiami tiel, podľa ktorých mali vlasy mŕtvych normálnu farbu a sfarbenie tiel bolo tiež v poriadku.

K netradičným teóriám, ku ktorým sa prikláňa väčšina bádateľov paranormálnych javov, patrí UFO a útok snežného muža. Prvá teória je viac nepravdepodobná, aj keď členovia inej výpravy pod vedením Georgija Atmaňaka vzdialenej od Djatlova 50 km spomínali, že pozorovali na oblohe pre nich nevysvetliteľné objekty. Neskôr sa ukázalo, že objektmi mohli byť testovacie strely, keďže v deň pozorovania, teda 17. februára, k testom došlo. Čo sa týka snežného muža, údajne sa našla veľká a podivná stopa v okolí stanu. Dokonca sa hovorí o fotografii čudnej postavy v lese, ktorú mal vyfotiť niektorý z členov výpravy. Mansiovia sa údajne boja chodiť do miest, kam smerovala výprava. Nič viac sa však k tejto teórií neprikláňa.

Záver vyšetrovania vtedy znel, že k úmrtiu členov výpravy došlo v dôsledku neurčenej prírodnej pohromy. S touto nejasnou správou sa však nezmierili príbuzní obetí a ani verejnosť.

dat1
Z filmu “Záhada hory mŕtvych”

Hrôzostrašná udalosť, ktorá sa odohrala v roku 1959 v Ďatlovom priesmyku, ako bolo toto miesto nazvané onedlho po tragédií, zostáva aj dnes veľkou záhadou. Vyšetrovanie rôznych vedeckých tímov a televíznych štábov neprinieslo takmer žiadny posun v prípade. Bohužiaľ, k objasneniu pohromy príliš nepomohlo ani doživotné pátranie jediného preživšieho člena skupiny, Jurija Judina, ktorý zomrel 27. apríla 2013. Podľa tejto udalosti bol natočený aj film nazvaný Záhada hory mŕtvych (The Dyatlov Pass Incident, 2013).

Foto: supernaturalmagazine.com, pinterest.com, aquiziam.com