Maťo Valuch – mladík z Dubnice nad Váhom, ktorý vycestoval do Iránu kvôli práci. Jeho pôvodný plán však nabral podobu, ktorá by mu nenapadla ani v tom najhoršom sne. Pracovný pobyt sa zmenil na väzenský. Vo väznici Evin, v časti určenej pre politických väzňov a ľudí obvinených zo špionáže, strávil neprávom 162 dní, z ktorých prvých 40 prežil na samotke.



 Poďme pekne od začiatku. Za akým účelom si vycestoval do Iránu?

V Iráne som bol 3-krát. Dvakrát v roku 2010, raz v roku 2012. Vždy som tam cestoval pracovne. V tom čase som mal spoločnosť NGR a pracoval na projekte, v rámci ktorého som robil nábor zamestnancov v Iráne pre medzinárodnú spoločnosť pôsobiacu v oblasti informačných technológií. Vždy som sa vrátil bez problémov, no v roku 2012 to dopadlo inak. Mal som tam byť pôvodne týždeň, ale na jeho konci za mnou prišla bezpečnostná polícia, ktorá ma v hoteli vypočúvala niekoľko hodín.

Ako to celé prebiehalo?

V posledný večer môjho pobytu som zišiel na recepciu do hotela. Mali sme ísť na večeru s mojím spolupracovníkom Iráncom. Dole ma však čakali dvaja príslušníci bezpečnostných zložiek Iránu. Najprv to vyzeralo mierumilovne. Povedali, že sa chcú porozprávať. Išli sme spolu do mojej izby, v ktorej som absolvoval veľmi ťažký trojhodinový výsluch nielen ohľadom práce v Iráne, ale aj ohľadom iných vecí. Vedeli o mne úplne všetko, dokonca aj to, kedy som bol na bežeckých pretekoch, čo ma veľmi prekvapovalo. Keď sa tento nekonečný výsluch skončil, povedali, že to ešte nie je všetko a musia ma zobrať na pár dní do väzenia. Nastúpil som do auta, ktorým ma zaviezli do basy. Zobrali mi všetky veci a zavreli ma na samotku.

Aká bola podľa nich tvoja misia v Iráne?

V momente zadržania som nemal ani potuchy, čo si myslia. Myslel som si, že ide o omyl a vec sa rýchlo vysvetlí. Neskôr počas výsluchov vysvitlo, že sa domnievajú, že mojím cieľom je zháňať informácie o odborníkoch a vedcoch v Iráne, ktoré som mal následne nevedomky odovzdávať agentom CIA. Tí by ich potom buď sledovali, alebo nejako zneužili pre svoje ciele v Iráne.

Vedeli o mne úplne všetko, dokonca aj to, kedy som bol na bežeckých pretekoch.

Čo ti vtedy bežalo hlavou?

Prvé pocity boli brutálne. Vždy som si veľmi vážil slobodu, ktorá bola v mojom hodnotovom rebríčku na prvom mieste. Správal som sa tak, aby som o ňu neprišiel a teraz som mal zrazu o ňu prísť? Niesol som to ťažko. Avšak povedali mi, že to bude len na pár dní. Veril som tomu, preto som to nejako prekusol.

DSC_0104

Ako sa vtedy títo vyšetrovatelia k tebe správali?

Boli mierumilovní, no zároveň tvrdí a nekompromisní. Nedovolili mi zavolať na ambasádu ani domov. Nedovolili mi nič. Ale keďže tvrdili, že to bude trvať len pár dní, nejako som sa s tým zmieril.

Čo tvoj spolupracovník, s ktorým si mal ísť v ten osudný večer na večeru? Mal v tom prsty aj on?

To neviem. Zavreli ma na 40 dní na samotku a absolútne netuším, čo sa vtedy dialo vonku. Osobne si myslím, že jeho nezadržali. Medzičasom, čo som bol vo väzení, moja rodina našla na neho doma nejaké kontakty a aj sa mu dovolala, no on zaprel, že ma pozná. Tým chcel buď chrániť svoje meno, alebo sa len riadil inštrukciami. Mal som ho veľmi rád, boli sme blízki kamaráti, poznal som jeho ženu a stále sme spolu udržiavali kontakt, kým som bol na Slovensku.

Prejdime k samotke… ako to tam vyzeralo?

Bola to malá cela s rozmermi 3×1,5 metra, v ktorej bola len toaleta a umývadlo, obe veľmi hrdzavé, smradľavé, špinavé. Celá cela bola nehorázne prašná, svietilo v nej slabé svetlo, ktoré sa však nedalo vypnúť. Bolo tam okno, ktoré bolo zamrežované tromi sadami mreží, čiže cez neho nebolo aj tak nič vidieť. Pre mňa veľmi tvrdá skúška. Moja prvá noc bola najhoršou v živote. Bol som v neuveriteľnom strese, stále som sa prehadzoval a napriek tomu, že som bol nesmierne unavený, nemohol som zažmúriť oko.

Bola to malá cela s rozmermi 3×1,5 metra, v ktorej bola len toaleta a umývadlo, obe veľmi hrdzavé, smradľavé, špinavé.

Tých 40 dní si bol úplne izolovaný od ostatných väzňov?

Cela bola na dlhej chodbe plnej samotiek. Čiže aj keď som nikoho nevidel, podvedome som vnímal, ak sa niekde otvorili dvere a nejaký väzeň šiel na výsluch či dostal obed. Vedel som, že niekto na okolí je, ale nemal som tušenia, o koho išlo. Veľkým problémom bolo, že dozorcovia nevedeli po anglicky a ja som perzštinu neovládal vôbec, takže som sa ich ani nemohol na nič pýtať. Musel som len čakať, kým si prídu po mňa vyšetrovatelia a odvedú ma na výsluch, prípadne čo sa bude diať.

Akú si dostával stravu?

Prvé dni som nezjedol vôbec nič. V podstate jedlá boli akoby podľa normálnych receptov, napríklad kura s ryžou, no kura smrdelo, bolo žlté, ryža stará. Vždy to bolo nesmierne studené, takže som 40 dní nemal teplé jedlo. Porcie boli veľmi malé, čiže ak by som aj vždy všetko zjedol, bola by to asi len jedna tretina z toho, čo by som zjedol na slobode.

DSC_0106

Skutoční zločinci si však niečo také určite zaslúžia…

To je dobrý postreh, no bola to zrejme aj forma budovania nátlaku. V Iráne, samozrejme, väzňov aj mučia, ale samotná samotka, to, že s tebou nikto nehovorí, spomínaná strava… to sú všetko podmienky, ktoré ohrozujú zdravie človeka a oni sa snažia týmto spôsobom väzňov zlomiť a donútiť ich vypovedať tak, ako bezpečnostné zložky očakávajú.

Stretol si počas svojho pobytu aj väzňov, ktorí sedeli za tvrdé vraždy?

Ja som bol vo väzení určenom pre politických väzňov a ľudí obvinených zo špionáže. Väzby určené pre vrahov sú veľmi tvrdé a od niektorých svojich spoluväzňov, ktorí v takomto väzení predtým boli, som počul rôzne príbehy. Napríklad jeden chlapík, obvinený z pašovania drog, bol v takom väzení mesiac. Tvrdil mi, že počas tejto doby videl, ako dozorcovia zabili dvanásť ľudí. Sú to väzenia, v ktorých síce nie sú samotky, ale podmienky medzi väzňami sú veľmi drsné. To som, našťastie, nezažil.

Koľko väzňov bolo uväznených v „tvojej“ väznici?

V tejto väznici bol ktokoľvek, kto sa akýmkoľvek spôsobom previnil proti iránskemu režimu. Boli tam trebárs ľudia, ktorí na Facebooku zdieľali vtip o Mahmoudovi Ahmadinedžádovi, iránskom prezidentovi. To bolo celé ich previnenie.

Ako sa tvoj osud ďalej vyvíjal?

Absolvoval som výsluchy. Pochopil som, že nebude jednoduché dostať sa na slobodu a že za mojou prácou bolo viac, ako som si vôbec myslel… Vyšetrovatelia však vedeli, že som bol do celej veci zatiahnutý nevedome. Tým pádom sme počas môjho pobytu vo väzení natočili film Lovec v pasci, ktorý mal pôvodne asi 45 minút. Hovoril som v ňom celý svoj príbeh. Sľúbili mi, že toto video uvidí vysoko postavený iránsky politik a nechá ma ísť domov, na amnestiu. Či to bola pravda, to dodnes netuším. Po tom, ako sa natočilo video, ma presunuli medzi ostatných väzňov, ktorí boli naozaj rôzni. Niektorí prechádzali stavmi beznádeje a pokúšali sa o samovraždy.

Napríklad o aké?

Jeden chlapík sa snažil podrezať si žily plastovou lyžičkou. Ďalší si nepríčetne báchal hlavu o stenu. Nebolo to jednoduché vydržať. Podmienky boli tvrdé, len jedlo bolo lepšie a na vychádzku sme chodili trikrát do týždňa na pol hodiny. Človek si aspoň trochu vyvetral hlavu. Ako však títo väzni nakoniec dopadli, netuším. Pravidelne nás presúvali z cely do cely, aby dvaja väzni neboli spolu príliš dlho.

DSC_0115

Myslíš, že vás menili kvôli tomu, aby ste medzi sebou nenadväzovali nejaké kamarátstva?

Podľa mňa to bola len ďalšia forma nátlaku. Človek sa s niekým spozná, možno skamaráti a o pár dní má ísť opäť niekam inam, možno k lepším, možno k nebezpečnejším väzňom. To nikdy nevieš. Navyše sme nikdy nevedeli ani o tom, že nás budú presúvať. Vždy, keď dozorcovia prišli za mnou a povedali mi, aby som si zbalil veci, dúfal som, že ma pustia domov. To boli veľmi ťažké momenty, keď prišlo sklamanie a presunul som sa len na inú celu.

Akými praktikami sa vás ešte snažili prinútiť k výpovedi?

V podstate jednou z praktík, ktoré sa používajú na špionážnych a politických väzňov je, že do tvojej cely dočasne presunú vraha alebo homosexuála, čím sa ťa snažia prinútiť k chcenej výpovedi. Tú celu vtedy naschvál nemonitorujú, takže ani nevidia, čo s tebou ten vrah robí.

Čiže ak by ťa trebárs nejaký chlapík se*uálne obťažoval, dozorcovia by nezakročili?

Zakročili by len v prípade, ak by to nebolo naplánované. Ak by sa ten chlapík ocitol v tvoje cele naschvál, vtedy by ho nechali. Ale so se*uálnymi praktikami som sa ja našťastie nestretol.

Jednou z praktík, ktoré sa používajú na špionážnych a politických väzňov je, že do tvojej cely dočasne presunú vraha alebo homosexuála.

Ty si bol na cele s niekým až takto nebezpečným?

Bol som na cele s chlapíkom, o ktorom ostatní hovorili, že je členom Al-Káidy. Ale či naozaj bol, to už neviem. V tej maličkej cele stále cvičil kickbox, ale nikdy na nikoho nezaútočil, hoci to bol tvrdý chlapík, ktorého som ako jediného nikdy nevidel plakať.

Koľkí ste vlastne boli na cele?

Minimálne sme bývali vždy dvaja, ale bol som aj na cele, kde sme boli až dvanásti. Tie cely boli veľmi rozmanité. Niektoré boli špinavé so švábmi, hrdzavé a hlavne malé. Raz som z jednej cely nevyšiel dokonca až 17 dní, pretože sme tam mali WC, takže som nemal ani dôvod vychádzať.

Čo si tam teda robieval celý deň?

V hlave som písal knihu. S týmto nápadom som prišiel na samotke. Povedal som si, že raz, keď odtiaľ vyjdem, napíšem o svojom pobyte. Premýšľal som nad svojím životom, nad cieľmi, ktoré by som chcel dosiahnuť. Keďže som nemal ani pero, ani papier, všetko som písal len vo svojej hlave, čo bol aj dobrý tréning pre mozog. Hlavné bolo, že čas bežal a že som mal pocit, že robím niečo zmysluplné.

Ako si sa bavil so svojimi spolubývajúcimi?

Drvivá väčšina z nich nerozprávala po anglicky a ja som na začiatku vôbec nevedel perzštinu. Potom som však bol krátky čas na cele s chlapíkom, ktorý hovoril aj po anglicky, takže od neho som sa snažil čo-to naučiť po perzsky. A s niektorými sme komunikovali posunkami či gestami.

DSC_0111

Nebál si sa ich?

Nie, pretože toto politické väzenie je veľmi prísne strážené. Ak by sa o niečo pokúsili, alebo by došlo k vážnejšiemu konfliktu, išli by na samotku. To nechcel nikto riskovať.

Ako dlho tam už boli ostatní väzni?

V tomto väzení bývajú väzni krátko, až na jedného chlapíka, ktorý v ňom bol už desať rokov. Išlo však o výnimočný prípad. Väčšinou sú tam všetci maximálne pol roka  ̶  rok a keď prebehne súd, idú do lepších väzení. Ten muž bol ale blázon, ktorý stále hovoril niečo v perzštine. Posielal imaginárne odkazy a listy Mahmoudovi Ahmadinedžádovi, vtedajšiemu prezidentovi Iránu. Ďalším dlhšie zotrvávajúcim väzňom bol chlapík, ktorý bol druhým najvyšším človekom odnože teroristickej skupiny Al-Káida v Iraku.

Ako boli na tom vekovo?

Najstarší mal 80 rokov, čo mi prišlo fakt tvrdé, vzhľadom na podmienky, ktoré tam sú. Napríklad pokiaľ nemáš vécko na cele, môžeš naň ísť len raz za štyri hodiny, čo je pre takého starého človeka priam kruté. Ak by sa vyčúral na cele, samozrejme, že by ho odviedli na samotku. Mimochodom, na tom vécku sme sa mohli zdržať maximálne päť minút. Keď si sa zdržal dlhšie, tak ti začali báchať na dvere a keď ešte dlhšie, normálne ťa odtiaľ odviedli bez toho, aby si dokončil, čo si robil. Možno niekto povie, že tam väzňov nemučia, ale toto je forma psychického mučenia, keď o tvojich základných potrebách rozhoduje niekto iný. Často sa stalo, že väzeň chcel ísť na záchod, zazvonil a hodinu čakal, kým po neho prišiel dozorca.

Čo bolo ešte deprimujúce?

Všetko tam bolo strašne malé. Samotka bola malá, keď som šiel na výsluch, vyšetrovačka bola zase malá. Keď som šiel do sprchy, zase to bola len malá kabínka, do ktorej ma zamkli a bol som tam uväznený. Bolo to, ako keby sme len chodili z cely do cely, bez ohľadu na to, kde sme boli.

Ako často si sa mohol sprchovať?

Raz za týždeň, pričom so všetkým, s oblečením, vyzlečením, som mal na sprchu desať minút. Voda nebola úplne ľadová, ale bola studená.

Keďže máš dlhé vlasy, dostal si aj šampón?

Ja som niekedy šampón dostal. V tom mi pomohlo práve to, že som mal dlhé vlasy. Väčšinu väzňov vyholia hneď dohola, v prvý deň zadržania. No v mojom prípade počítali s rôznymi možnosťami, napr. natáčaním filmu, preto mi hlavu nevyholili. Dozorcovia nevideli do pozadia môjho prípadu, a preto ma možno považovali za VIP väzňa – len ja som mal dlhé vlasy. To sú však len dohady.

Už si sčasti spomínal, aké bolo jedlo na samotke. Aké však bolo v spoločných celách?

Raňajky veľmi malé, večera veľmi malá a obed taký polo-malý. Večera a obed boli obschnuté, studené. Raňajky boli najlepšie, ale vždy len jedna z troch možností. Buď vajíčko natvrdo, alebo malý kúsok syra, alebo malý „hotelový“ lekvárik s rovnakým maslom. Ku všetkým trom sme vždy dostali jedno balenie arabského chleba. Na obed bola vždy ryža s niečím a na večeru sme niekedy dostali aj kebab. Nebol to ale taký kebab, ako dostaneš u nás na Slovensku. Kvalita žiadna. Najlepšou večerou bol kúsok tuniaka z konzervy. Bola to fakt dobrota, keďže tuniak má veľa tuku a človek bol vyhladovaný. Išlo síce o veľmi malú porciu, ale pre telo to bol aj tak pôžitok.

Čo budíček a večierka?

V Iráne to funguje tak, že pri východe slnka zaznejú z reproduktorov niekde na chodbách väznice moslimské modlitby. To nás vždy všetkých zobudilo. Bol to teda môj budíček, ak som už dovtedy nebol hore. Večierku sme nemali žiadnu.

Takže v celách boli aj väzni, ktorí sa modlili?

Veľmi sa modlili, čo ma úplne fascinovalo, aký pokoj do duše vďaka tomu získali. Niektorí sa modlili aj tri hodiny denne.

DSC_0121

Videl si niekedy na vlastné oči, ako kruto sa dozorcovia správali k väzňom?

Jasné. Kvôli jednému chlapíkovi, ktorý bol so mnou na cele, nás raz všetkých vyhnali z cely a jeho vyzliekli donaha. Prehmatávali ho a neviem, čo tým sledovali. Celú celu prevrátili hore nohami, on dosť plakal, ale neviem, čo sa tam dialo. Aj na samotke človek počul, čo sa dialo za tými stenami, keď niekoho mučili alebo škrtili kovovou reťazou.

Ou… nič príjemné…

To veru nie. Človek sa bál o seba, o toho vedľa. Keď to niekomu robili, nikdy nevieš, či niečo podobné nebudú na ďalší deň robiť tebe. Našťastie som takéto fyzické násilie na vlastnej koži nezažil. Vtedy sa ti zvýši pulz srdca a snažíš sa byť ticho. Si v obrovskom strese a čakáš, kedy sa to konečne skončí.

Aj na samotke človek počul, čo sa dialo za tými stenami, keď niekoho mučili alebo škrtili kovovou reťazou.

Návštevy asi žiadne…

Absolútne. Ani listy. Pre domácich väzňov z Iránu existovali telefonáty, ktoré však boli monitorované. To znamená, že si mohol povedať len toľko, že sa máš dobre. Ale bola to pre nich aj tak veľká psychická podpora, počuť hlas blízkeho človeka.

Čo tvoja rodina? Ako sa dozvedela, že si vo väzení a ešte k tomu v Iráne?

S rodičmi som dvakrát volal, ale ani raz som im nemohol povedať, kde som. Vyšetrovatelia ma prinútili povedať, že pomáham obetiam zemetrasenia v jednom meste na severe Iránu. Vysvetlil som im to teda a dodal, že sú tam zlé telekomunikačné linky. No domov som volal až na 26. deň.

26. deň? Čo sa u vás doma dialo dovtedy?

Na ten telefonát nikdy nezabudnem. Otec zodvihol telefón a jeho dojatie v hlase bolo nezabudnuteľné. Bolo to niečo veľmi silné, no pre mňa aj nesmierne ťažké, keďže som nemohol povedať pravdu. Celý čas mi bolo do plaču, ale musel som sa držať, aby doma na nič neprišli, keďže celý hovor bol monitorovaný. Keby som niečo vyzradil, ani si neviem predstaviť, čo by so mnou spravili. Rodičia po mne spustili pátranie, no polícia ma hľadala v Dubnici nad Váhom, v Novej Dubnici, v Ilave. Od rodičov pritom vedeli, že som v Iráne. Otec sa vraj vtedy veľmi rozhorčoval, pretože im jasne povedal, kde som. Z ich strany to bolo slabé. Pri druhom telefonáte, ktorý bol pár dní pred Vianocami, som im mohol povedať, že čoskoro prídem, čo v tej chvíli potešilo aj mňa, ale bohužiaľ sa tak nestalo. Nechápem, čo tým vyšetrovatelia sledovali, stále so mnou hrali nejakú hru.

Rodičia po mne spustili pátranie, no polícia ma hľadala v Dubnici nad Váhom, v Novej Dubnici, v Ilave. Od rodičov pritom vedeli, že som v Iráne.

Vyšetrovatelia boli teda akí?

Boli to veľmi inteligentní ľudia, výborní psychológovia. Vedeli o mne všetko. Mali zistené informácie o mojich obchodných partneroch z rôznych krajín. Na druhej strane, počas výsluchov boli niekedy veľmi tvrdí. Nie fyzicky, ale psychicky. Raz mi napríklad povedali, že pokiaľ im neodpoviem na otázku, na ktorú som nepoznal odpoveď, pôjdeme si vyskúšať iné metódy výsluchu. Práve vtedy niekde v inej miestnosti ďalšieho väzňa brutálne bičovali, čo som dobre počul. Asi to nebola len náhoda.

Ako došlo k tvojmu vyslobodeniu?

Keď sa v januári odvysielal film „Lovec v pasci“, kde som bol prezentovaný ako agent CIA, naša diplomacia sa začala v prípade angažovať. Medzičasom ma vo väzení dvakrát navštívil konzul SR v Iráne, čo bola prvá povolená návšteva.

DSC_0129

Kto prišiel s nápadom, aby sa natočil film?

Bol to ich nápad. Najprv som si myslel, že pôjde iba o interview, ktoré uvidí len jediný človek, jeden z najvyššie postavených iránskych sudcov. Ten ma mal prepustiť na slobodu. Ale v skutočnosti to tak nebolo. Potom sa začali točiť ďalšie pasáže, pridávali sa noví ľudia a vytvorili z toho špionážnu skupinu, ktorú som údajne viedol. To bola, samozrejme, lož. Tých ľudí z filmu som nikdy nevidel. Neviem, či boli naozaj vo väzení, alebo to boli len herci, pretože ako väzňa som nikoho z nich nikdy nestretol. Potom zapracovala naša diplomacia. Myslím, že to bolo v rámci ich plánu ako súčasť nejakej predvolebnej kampane, propagandy. Poslúžil som im a nechali ma ísť domov.

V čom im táto hra pomohla?

Podstata videa bola taká, že mnoho ľudí zo západu sa snaží preniknúť do Iránu a vyvíjať tam nepriateľské aktivity, napríklad prenasledovať vedcov, vraždiť nejakých ľudí, získavať tajné informácie atď. Vtedajšia vláda Iránu bola veľmi zameraná na bezpečnosť krajiny, nielen zvonku, ale aj zvnútra. Stačí, že niekto napíše na Facebook niečo mierené proti režimu a skončí v base… Ale späť k môjmu filmu. Ním chceli ukázať, že práve oni vedia ochrániť krajinu pred nebezpečnými zločincami zo západu a nepriateľskými organizáciami, ako je CIA. To bolo ich cieľom a tento film bol v iránskej televízii zrejme trhák. Nakoniec im to nepomohlo, pretože ďalšie voľby nevyhrali.

Keď sa video objavilo aj v našich televíziách, pravdu vedeli už aj rodičia. Aká bola ich reakcia?

Bolo to pre nich veľmi ťažké a najmä pre môjho otca, ktorý má problémy so srdcom a jeho zdravotnému stavu to vôbec neprospelo. Mama to niesla trochu lepšie a napriek tomu, čo videla v televízii, bola rada, že som živý a že sa pracuje na mojom prepustení. Verila v dobrý koniec a aj tomu, že som sa tam dostal nevinne. Všetky zákutia a detaily však spoznala len nedávno, keď si prečítala moju knihu Univerzita Samoty.

Aké to bolo, keď si sa vrátil na Slovensko?

Čakalo ma najmä množstvo rozhovorov pre médiá a veci, po ktorých som nikdy netúžil. Nebolo to vtedy príjemné, pretože nie každý veril mojej verzii. No chápem to a nikoho názor neodsudzujem.

Čo si spravil ako prvé?

Boli sme s rodinou na obede. Dal som si mäso, chrenovú omáčku a knedľu, to mám veľmi rád. Večer som si bol s kamarátmi zahrať futbal. Šport mi v base veľmi chýbal.

Vrátil si sa vychudnutý?

Na samotke som schudol šesť kíl. Teraz som chudý, takže si asi vieš predstaviť, ako som musel vyzerať. Avšak potom, keď som sa z nej dostal, tak som pod vplyvom toho, že som sa vôbec nehýbal, pribral desať kíl. Čiže som sa paradoxne vrátil tlstejší.

Spomínaš na niektorých väzňov?

Určite áno. Vo väzení sa vytvárajú silné priateľstvá. Boli tam väznení aj podnikatelia s nadštandardnými príjmami a úžasnými príbehmi, a keďže sám podnikám, boli to pre mňa zaujímavé stretnutia a rozhovory. Myslím, že na mnohých nikdy nezabudnem. Najdojemnejšie a najdesivejšie príbehy iných väzňov popisujem aj vo svojej knihe Univerzita Samoty, ktorá vyšla v máji.

fotka 1

Ale predpokladám, že kontakt neudržiavaš asi s nikým.

To nie. Bolo by to pre nich nebezpečné, keďže som stále v Iráne prezentovaný ako agent CIA, ktorého nechali ísť domov. Často však na nich spomínam a prípady tých, o ktorých je písané na internete, ďalej pozorne sledujem.

Ako to celé hodnotíš s odstupom času?

V cele som sa dosť zmenil, prehodnotil som životné hodnoty a postoje. Dá sa povedať, že som teraz omnoho slobodnejší človek ako predtým. Dokážem viac rešpektovať ľudí, byť tolerantnejší a nebyť sebec, myslieť na iných, na rodinu. Viac si užívam každodenné veci, ktorých hodnotu si človek uvedomí až vtedy, keď ich stratí. Napríklad keď si môže ísť len tak zabehať do prírody alebo si dať dobrý teplý obed.