Miro Remo pochádza z obce Ladce, kde absolvoval základnú školu. Horko-ťažko vyštudoval gymnázium v Považskej Bystrici. Hneď ako ho prijali na réžiu dokumentárneho filmu na VŠMU, zanechal štúdium mechatroniky na aférami zmietanej Trenčianskej univerzite. Film študoval v ateliéri Vlada Balca na VŠMU, kde i momentálne ďalej pôsobí. Je držiteľom viac ako 40 ocenení z medzinárodných filmových festivalov. Jeho doposiaľ najúspešnejším filmom je jednoznačne portrét jeho strýka a jeho matky, s názvom Arsy-Versy, ktorý je vôbec najúspešnejším slovenským filmom, čo sa počtu ocenení týka. Aktuálne je v kinách Mirov celovečerný debut z prostredia ilavskej väznice Comeback. Súčasne nakrúca niekoľko ďalších filmov, film o Richardovi Mullerovi či o stave súčasnej slovenskej kultúry.



 

Ako si sa vlastne dostal k filmárstvu?

Možno zafungovalo podvedomie alebo niečo, pretože otec bol amatérsky filmár. Ale akonáhle som prišiel na školu, pochopil som, že ten priestor je extrémne otvorený ľudom, ktorí tam prídu a umožňuje sa im vyvíjať v rámci svojej osobnosti. Veľmi tvorivé a slobodné územie. Nič v tom zmysle „toto sa uč a z tohto budú skúšky“, ale „urob niečo, čo ťa bude baviť a čo bude baviť aj nás“. Jednoducho začnete robiť, čo vás baví a úplne vás to pohltí, a to som naposledy zažil niekedy na základnej škole, kým ma ešte bavila…

Nebol si z toho po predošlej školskej skúsenosti šokovaný?

Hej, bol! Bol som taký prekvapený, že všetko iné sa mi zdalo byť zbytočné. Škola ma veľmi motivovala k tomu, aby som v tom odvetví niečo urobil. Popri nej som robil ešte grafiku a webové stránky, pretože rodičia nemali peniaze, tak som sa musel niečím živiť. Aj tam som pociťoval, že by som odtiaľ mal odísť a robiť iba film.

Ktoré boli tvoje prvé filmy?

Vo filme u nás platí, že pokiaľ sa neukážeš na škole, tak po nej po tebe už ani pes neštekne. Takže už na škole som natočil film Arsy-Versy, s ktorým som pobehal kopec festivalov a získal 36 cien po celom svete, čo bol veľmi príjemný štart kariéry už počas štúdia. Predtým tri krátke filmy Jano, Studený spoj a Ecce Homo.

Čakal si, že Arsy-Versy bude mať taký úspech?

Po dokončení filmu som povedal – „tento film vyhrá 10 cien“. Frajerka sa mi smiala, že aby mi z toľkého sebavedomia nenarástol nos… Pamätám si, ako sme boli na festivale v New Yorku a dostali sme SMS, že sme vyhrali prvú cenu vo Švédsku. To bol prvý festival, kde sme vyhrali a potom ten rok bol celý cestovateľský. Mám naň krásne spomienky.

 

Comeback

Ako si sa dostal k natáčaniu filmu vo väznici o väzňoch?

Na škole som tam pre jednu organizáciu nakrúcal malý dokument a vedeniu väznice sa výsledok natoľko páčil, že mi sami ponúkli, či by som tam nechcel ešte nejaký film nakrútiť. Vtedy som si však na to netrúfal a potreboval som ešte filmársky vyrásť. O dva roky som telefonoval do väzenia, či tá ponuka ešte platí. A platila. Čudoval som sa, pretože film väčšinou vŕta do témy a dokument obzvlášť. A na Slovensku stále panuje strach z ukázania reality.

Bola zo strany väznice nejaká cenzúra toho, čo môžete a nemôžete nakrúcať?

Nie, žiadna. Jediné, čo sme museli urobiť bolo, že rozostríme tváre ľudom, ktorí nesúhlasili so snímaním a vyskytli sa v obraze. Ale spolu s vedením väznice boli vybratí ľudia, ktorých nám dovolili nakrúcať. Títo napokon „museli“ chcieť. Ale správny výber bol dôležitý aj preto, aby tam bola šanca, že sa vyvolení ľudia dostanú v čase nakrúcania von. To sme chceli natočiť, čo mala byť dôležitá súčasť filmu.

Nič, v čom by vám nevyhoveli?

Chceli sme do basy nechať doviezť retiazkový kolotoč a kolotočovať väzňov, čo malo symbolizovať kolobeh návratu väzňov späť do basy. V tom nám ale vyhovené nebolo, čo je vec, ktorá ma mrzí najviac. Na jednej strane sa tomu nečuduješ, ale zase na druhej strane si hovoríš, že vo svetovom filme sú aj takéto scény. Aj iné. Možno ešte táto spoločnosť na to nie je pripravená.

Ale tak zase Ilava je najprísnejšia väznica…

Áno, jedna z dvoch, ešte Leopoldov je veľmi prísne väzenie.

Bolo historicky na Slovensku ešte niečo takéhoto nakrútené?

Myslím, že ani nie. Existujú nejaké filmy, ktoré sa odohrávajú z časti v base. Ale celovečerný film iba z prostredia basy si nepamätám.

Keď som ja sám pozeral Comeback, občas som si musel dať od toho pauzu. Bolo to pre mňa dosť silné a možno niekedy až príliš negatívne. Našťastie to „dobre dopadlo“, ale to som, samozrejme, ako divák vopred nevedel.

Hmm,je zaujímavé, ako sa to dá vnímať. Film sme robili tak, aby „smrdel“, aby bol pokiaľ možno ťažko stráviteľný. Zobrazuje odvrátenú stranu života, inak som k danej téme nevedel pristúpiť. Chcel som, aby to bolo drsné. Na môj vkus je to stále málo. Chceli sme vytvoriť dojem, že basa nie je prechádzka ružovou záhradou na Markíze. Je kopec všelijakých intríg a hier na slabších a silnejších. Je to „škola v prírode na 30 rokov“ a ste tam dvadsiati na izbe. Tam sa dejú „veci“.

Vieš si predstaviť, že by si sa ty sám ocitol v base?

Nie. To by som asi nedal. Basa je extrém. Comeback má byť také varovanie, že „toto isto nie“. Aj keď si tam, chvíľu si predstavuješ, že keby si tam bol, čo by sa v tebe dialo. Ale, chvalabohu, nie som tomu vystavený. Život, ktorý vediem smeruje inam, dúfam. (smiech).

https://soundcloud.com/slovakmagazin-sk/miro-remo-audio-bonus-k-rozhovoru-pre-wwwslovakmagazinsk

Policajti si dokonca chvíľu mysleli, že som jeho komplic. Ťažko uveriť historke, že o týpkovi nakrúcam film.

Ako dlho si točil Comeback?

Dokopy možno aj 6 rokov. Veľkú časť sme natočili za 2 roky. No a potom sa dlho hľadala originálna forma, čo s tým ďalej. Jednak sa to vymykalo z nejakých predpokladov, ktoré sme vedeli dopredu odhadnúť. A jednak dvaja hlavní hrdinova na po prepustení na slobodu niekedy aj na 3-4 mesiace stratili. Mal som trochu strach. Či je dobré teraz s tými ľuďmi spolupracovať, ak náhodou páchajú nejakú trestnú činnosť. Ono sa to točilo tak, že na miesto prišiel celý štáb, teda 7 – 8 ľudí. Raz keď som sa už chystal na nakrúcanie pre väčšiu diskrétnoť sám, zatkli mi aktéra priamo pred mojimi očami, odvtedy som ho nevidel. Policajti si dokonca chvíľu mysleli, že som jeho komplic. Ťažko uveriť historke, že o týpkovi nakrúcam film.

Aký má Comeback úspech na festivaloch?

Comeback som od začiatku „mieril do sveta“, ale festivaly zatiaľ hovoria „nie“. Určite sa však nemienim vzdávať, ja som s tým filmom vysporiadaný a pomerne spokojný. Aj keď som čakal tak 5 – 10 festivalov v priebehu polroka, a zatiaľ sú asi 2, čo je pre mňa málo. Teda… Mám pocit, že to je málo. Na to, čo som si myslel.

Aký je pomer scén, ktoré nejdú do finálnej podoby filmu?

50 až 100 ku jednej. Comeback mal 60 – 70 hodín materiálu. Vznikol z toho film v dĺžke hodina dvadsať. Ale vieš, čo je haluz? Že stále je toho viac a viac. Točím ako blázon.

Aký úspech mal Comeback v kinách?

V rámci klubového filmu si myslím, že celkom slušný. Samozrejme, že to nie je žiaden trhák, ktorý zarobí tisícky eur, na to je potrebné preraziť mimo hranice alebo nakrútiť srdcervúci seriál.

Aký je to pocit, že môj film hrajú v komerčnom kine? V nákupnom centre v Bratislave?

Je to pekné, ale nič zvláštne. To máš tak, že keď film dobojuješ – dokončíš, pre teba je najlepší pocit, že si ho spravil. To, že niekde je v nejakom kine, ťa až tak neberie. Skôr je pekné, keď ľudia hovoria o svojich pocitoch, keď vychádzajú z kina, aký pri tom mali zážitok, aké sú ich reakcie. Je to niečo, čo ti dodáva vnútornú energiu, ktorá ťa nakopne makať zase na niečom novom.

Väzni, ktorí hrali v Comeback-u, videli tento film?

V ilavskej base prebehlo premietanie, videlo ho 170 vybratých väzňov (v Ilave je 700 väzňov, pozn. red.), ale keďže dvaja hlavní hrdinovia sú zavretí, film, samozrejme, nevideli… Jeden je v Ružomberku a druhý v Leopoldove. Onedlho idem na premietanie do basy v Dubnici, teším sa na reakcie väzňov.

COMEBACKMiro_Remo_Ilava

Čo dávaš za vinu tomu, že film nie je vo svete tak úspešný, zatiaľ, ako Arsy-Versy?

Film získal na Cinematiku v Piešťanoch jednu cenu. Vo svete je, samozrejme, ešte šanca, nakoľko, kým ešte obehne všetky festivaly, to trvá asi 2 roky. Možno je problém, že sa tam priveľa rozpráva, potom sa film s titulkami predsa len ťažšie vníma. Jeho postavy sú ale veľmi zaujímavé aj štýlom, akým rozprávajú, ktorý cudzinec, nepoznajúci slovenský jazyk, však nemôže vnímať. Takisto film často opisuje príhody namiesto toho, aby pri nich bol… Nie je možné byť pri tom, ako niekto brutálne znásilní svoju ženu… Počul som už aj verziu, že sa jedná o otrepanú tému, alebo, že film mohol zobraziť viac…

Videoklipy

Robíš ale aj komerčné veci – natáčaš videoklipy. Ako sa pozeráš na túto časť svojej tvorby?

Trošku ma to vnútorne hryzie. V skutočnosti mám obrovské šťastie, že sa mi darí existovať ako umelec, čo mi dáva spoločenskú výhodu, ako napríklad nechodím denne do roboty, môžem rozmýšľať nad svojimi projektami – môžem tvoriť, čo len chcem. A zrazu venuješ čas klipu aj napriek tomu, že kapelu nepočúvaš, správaš sa trhovo. Tak u mňa sa vynára otázka, kde je ten správny pomer medzi časom pre autorskú tvorbu, ktorej veríš a časom venovaným iba tomu, čo prináša peniaze. Serie ma, že komerčná tvorba je časovo veľmi ohraničená. Zistil som, že klip, ktorý by sa mi páčil, neviem nakrútiť za jeden či dva dni. Svoj účel však aj napriek tomu plní.

Tie klipy by sa dali ešte dotiahnuť. Ale to je aj moja chyba.

Ty nemáš na svojej webovej stránke medzi referenciami videoklipy…?

Nie, nemám tam zatiaľ takú sekciu, ale aj pre to, že ich veľa nerobím. Čo je ale zaujímavé na tých videoklipoch, že majú obrovský divácky potenciál na internete. IMT Smile – Cesty druhej triedy majú cez 2 milióny prezretí a Adam Ďurica s jeho Mandolínou asi 1,2 milióna. U nás sú to súčasné rádiové hviezdy. Z tohto pohľadu je to pre mňa veľmi zaujímavé. Vždy som chcel nakrúcať pre ľudí. Participuješ na niečom, čo má obrovský dosah a vlastne i úspech. Aj keď teda nie je to úplne tak, ako by som presne chcel. Tie klipy by sa dali ešte dotiahnuť. Beriem to ale na seba, je to moja chyba. Nechcem sa vyhovárať, že ide o komerčnú tvorbu na objednávku. Rozlišujem však film i inú tvorbu, pri filme som oveľa viac nekompromisný. V budúcnosti však musím viac makať, aby som sa sám uspokojil aj v rámci takejto práce. Klip je krátky film, to chce čas. Klip pre kapelu Swanbride som v USA nakrúcal tri týždne bez nároku na honorár. Nemá také pekné čísla, mám však k nemu iný vzťah, mám ho rád.

https://vimeo.com/45569021 

Urobil by si videoklip aj na hudbu, ktorú by si, povedzme, vyložene nenávidel – nemal rád?

Je pravda, že niečo som aj odmietol, ale nikdy to zatiaľ nebolo preto, že by som mal k niečomu negatívny vzťah. Doteraz to bolo tak, že som jednoducho robil niečo iné a nemal by som na to čas. Ale ak by bolo nejaké zadanie, ktoré by bolo proti môjmu presvedčeniu, tak by som to určite odmietol. Ak ale mám čas, a dokonca som v stave, že váham, tak zákazku zoberiem a často si v nej niečo nájdem. A potom som nakoniec rád, že som do toho šiel.

Nie je to potom vyložene o peniazoch?

No vieš, ono ani tie videoklipy na Slovensku nie sú veľmi o peniazoch… (smiech.) Sú zárobkovejšie veci ako videoklipy… Znova platí, chceš zarábať, zaujmi svet, to isté ako vo filme. Na Slovensku je malý trh. Technika je dnes dostupná, dobrý klip sa dá nakrútiť i na telefón. Najdôležitejší je nápad a dobrý song, ideálne taký, ktorému sám veríš. Nadšenie nesmie chýbať.

Koľko stojí na Slovensku nakrútenie videoklipu?

Ceny slovenských videoklipov sa v priemere pohybujú na úrovni 2000 EUR za kompletnú výrobu.

Dnes kraľuje slovenskej populárnej hudbe hip-hop. Sleduješ takéto videoklipy?

Hej hej, dobré. Raperi si dávajú brutálne záležať, aký bude videoklip. Ale oni majú aj publikum, ktoré si to vyžaduje, je vizuálne zorientované. Ale robia to dobre, marketing majú zmáknutý, najmä okolo Rytmusa.

10314625_708345442555494_3589383793588079661_n Miro Remo s Jonnym Deppom na filmovom festivale v Srbsku.

Ktorý ťa teda najviac zaujal?

Ani neviem. Ja si ich len pozriem a hlavne vidím, že to baví jednak ľudí za kamerou a jednak samotných aktérov. Je to ich mediálne vytvorený životný štýl, v ktorom si už idú a ľudia im ho žerú. Vychádza im to, ide o biznis s mediálnym obrazom, ktorý si vytvárajú.

A keby sme hľadali niečo podobné mimo hip-hopu?

Určite Horkýže Slíže, tí majú výborné videoklipy. Aj pesničky robia z duše, o tom, čo momentálne žijú, texty sa dotýkajú bežných ľudí, obyčajného života. Možno ide o istý druh nejakej, nazvime to naivnej, prostej hudby, muziky plnej nadávok a irónie – myslím to tak, že nie je to Pink Floyd a podobne… . Ale viem ju oceniť, keď za tým vidím nejaký vtip, chalani vedia prekvapiť. Mám v piči na lehátku je bombový klip s presahom zobrazujúcim „problém“ slovenskej rodiny. Väčšina vecí, čo sa tu robí, sú len tak, aby bolo, aby boli love. Bez zápalu, bez boja a potom často aj bez kvality. Ľudia to prehltnú, sú už zvyknutí a dokonca často „žerú“ totálny shit… To je smutné.

Pre ktorú slovenskú kapelu by bola pre teba česť urobiť videoklip?

Je mi úplne jedno, aká to bude kapela, ale strašne by som chcel urobiť fakt, že parádny videoklip k songu, čo ma osloví, žáner nie je až taký podstatný. Alebo keby to bola kapela, čo má našliapnuté, že by sa presadila mimo Slovenska. Stačil by pocit, že na to má. To by bola pre mňa česť. Vtedy by som bol ochotný do toho dať svoje osobné autorské maximum. Je to iná výzva, keď mieriš smerom von, ako keď sa hráš „doma na piesku“.

Nakrútil by si niekedy niekomu svadbu?

Dnes už to ale ani kamarátom nerobím. Išlo by ma roztrhúť, keby som doma celé dni spracúval nejakú naivnú vec namiesto toho, aby som sa venoval filmom. Je to strata času. Ale nakrútil by som svadbu, čo by nie! Ale to by znamenalo iný prístup, každý by mal port – prenosný mikrofón, bolo by tam viac kamier a nemal by som žiadne obmedzenie v tom, čo tam môžem a nemôžem dať. Z niektorých svadieb by to mohla byť naozaj pecka, pretože zober si, čo sa na takej svadbe deje, aké sú tam dialógy. Ale neviem si predstaviť, kto by to zaplatil a hlavne: kto chce mať takto natočenú svadbu? (smiech).

 

Stav kultúry, filmu a spoločnosti na Slovensku

Natočil si dokument z najväčšieho slovenského festivalu Pohoda, ako si sa k tomu dostal?

Ja mám Pohodu veľmi rád. Ale bolo obdobie, že som tam asi 7 rokov nebol z dôvodu, že sa o nej stále niekde hovorilo, aká je super a to mi z nejakého neznámeho dôvodu prekážalo. Potom som sa zrazu na jednom ročníku ocitol a očarila ma. A hovoril som si, že by bolo strašne super, keby som tu natočil nejaký film. Po úspechu filmu Arsy-Versy mi volali z Pohody, či by som nejaký nenakrútil. Bol som nadšený. Bohužiaľ, film napokon Mišo Kaščák za svoj neprijal, a tak sa nevysielal v TV ani nikde inde na festivaloch.

 

Zakázaný film o festivale Pohoda – sledujte tu.

 

A dôvod prečo odmietli ten film?

Asi mali Pohoďáci iné predstavy, ako sa dá nakrútiť film o Pohode. Aj keď si myslím, že je pacifistický, neubližuje, je otvorený, úsmevný a ironický, smutný i veselý. Je v ňom môj vtedajší úprimný osobný pohľad na Pohodu. Dokonca si myslím, že je pre Pohodu reklamou. Mám ho rád. Ku cti Pohoďákom na čele s Mišom patrí to, že za film zaplatili aj napriek tomu, že ho za svoj neprijali. Zavesil som ho na internet, nakrútené filmy by sa nemali schovávať. Napriek tomu si myslím, že sa jedná o kvalitný počin a som vďačný Mišovi za možnosť ho urobiť. Čas tento film ešte ocení. Na základe neho sme neskôr zrealizovali film Vrbovský Veter o Braňovi Jobusovi.

Natočil si aj film o situácii okolo slovenského filmu, aká je tá situácia?

Mám dlhodobo obavu o smerovaní slovenského filmu. Ale tá obava je naprieč celým kultúrnym spektrom. Ide o to, že nejaké nadšenie a úprimná snaha v tomto odvetví ti môže byť prd platná, keď nie si v správny čas na správnom mieste a neťaháš za tie správne nitky a nepoznáš tých správnych ľudí. A to je trošku smutné.

Ale je asi dôležité to povedať, pomenovať a poukázať, že tu takýto problém máme, nie?

To je, samozrejme, veľmi dôležité a vôbec sa netreba tváriť, že… V mojom filme z cyklu Slovenské kino, z podtitulom: Strach a napätie o slovenský film, je to celkom pekne povedané a pomenované. Položil som si v ňom otázku: Kto zabil slovenský film? Ťažko môžem ja niekoho priamo bez dôkazov súdiť a obviňovať, ale môžem sa pýtať.

Aké si našiel odpovede?

Ľudia sú inteligentné tvory, takisto si vedia inteligentne a v rámci zákonov zamiesť pod vlastným kobercom. Zametačov tu máme viac ako skutočných osobností – umelcov. Ak už používame slovo umelec, mala by to byť osobnosť. Osobnosť, ktorá neuhýba pred samým sebou. Umenie je služba spoločnosti v prvom rade.

Aké filmy rád pozeráš ty sám?

Nemám taký relax, že by som pozeral filmy, lebo som už z toho znechutený. Stále sa venujem filmu, takže ma to ani nejako neláka, pozerať filmy… (smiech). Ale aby som nebol úplne mimo obraz, tak o tom, čo sa hovorí, si pozriem. Pozorujem film, skúmam ho, málokedy sa mi stane, že ho prežívam. To musí byť naozaj pecka. 

Kultúra nie je mŕtva, mŕtve je to, akým spôsobom komunikuje so svetom. 

Je kultúra na Slovensku mŕtva?

Určite nie, deje sa tu obrovské množstvo udalostí. Mŕtve však je to, akým spôsobom komunikuje so svetom. Kultúra na Slovensku, dovolím si tvrdiť, je naopak veľmi silná, len na povrch sa dostávajú jej veľmi naivné odnože cez rôzne mediálne kanály.

Aká je kultúra podľa teba?

Kultúra sama o sebe je však plná rôznych pozitívnych fenoménov, hodnotných umeleckých humánnych zážitkov. To je kultúra. Alebo samozrejme, aj negatívnych pocitov, reflexie, aj o tom je kultúra. Kultúra je rozšírenie obzoru človeka, prehĺbenie jeho schopnosti vnímania a reflexie vecí okolo neho. Keď ale v správach miesto reportu z Domu umenia vidíte denne report zo smrti na kolesách, barana s najväčším vtákom či upútavku na nový seriál, nemôžeme sa čudovať, že ľudia nevedia, čo slovo kultúra vlastne znamená.

A čo tak naše ostro sledované slovenské seriály?

Nerozumiem, ako je možné, že ľudia sú ochotní strácať čas pozeraním stupídnych slovenských seriálov. Sú neuveriteľne povrchné a trápne so stále rovnakými zápletkami, ten istý scenár, len s inými postavami. Snažia sa napodobňovať overené formáty namiesto toho, aby doniesli niečo naše, domáce a originálne. Akoby sa riadili heslom: „Ľudia chcú shit, tak im ho dávame“. A ľudia o tom možno aj vedia, ale aj tak to pozerajú. Pasivita je nám vlastná. Televízie ich masívne rotujú, promujú, aby predali vysielací čas reklame. Viac ako kvalita ich zaujíma príjem z reklamy, to je strašidelné.

Myslíš, že sa to zmení?

Ešte, že existuje svetielko, ktoré sa volá internet. Nečudo, že mladí majú takúto telku na háku. Ja verím, že onedlho internet prevezme úlohu kvalitného média aj pre pôvodnú domácu tvorbu. Pod týmto tlakom okolností potom zareaguje aj ministerstvo kultúry a vo väčšej miere podporí skutočnú kvalitu.

Aký je dobrý seriál?

Napríklad seriály, ktoré robí HBO. Američania to vedia robiť, zober si, keď sme boli mladí, tak sme fičali na Knight Rider-ovi, to bol na tú dobu veľmi dobrý seriál. Akty X, takisto. Dnes je to Game of Thrones, Sherlock Holmes, čo sú veľmi kvalitné veci. Momentálne dokonca sám Hollywood investuje snáď viac peňazí do seriálov ako do filmov. Sú to mega drahé projekty, ktorým nemôžeme konkurovať objemom dolárov. Ale nehovorme, že nemáme čo originálne ponúknuť svetu. Problém je, že sa o to ani nepokúšame a hrabeme na „bezpečnom“ domácom piesočku.

Normálne by si si povedal, že „aha, aká chujovina“

Čo ťa naposledy kultúrne nadchlo?

Keďže robím pre STV reláciu o kultúre (Miro je jeden z tvorcov relácie Umenie na STV2, pozn. red), musím sa pravidelne zúčastňovať rôznych kultúrnych podujatí a často som príjemne šokovaný, aké veci tu máme. Vždy si vravím, aký som blbý, že neviem, čo sa deje v meste, v ktorom žijem. Práve teraz je perfektná výstava v bratislavskej Kursthalle. Ale to chce, aby si človek našiel 2 hodiny čas a navštívil priestor, ktorý by si normálne prešiel za 5 minút, aby sa zastavil a začal skúmať. Normálne by si si povedal, že „aha aká chujovina“, ale pritom to je parádny umelecký výtvor, neviditeľný na prvý pohľad. Len sa treba zadívať, prečítať si k tomu niečo…

Ľudí to nemá možno kto alebo čo naučiť…?

Sme zvyknutí vstrebávať film, hudbu, pretože sme ich videli či počuli tisícky. To sú médiá, ktorým ako tak rozumieme. Ale prídeš do galérie a sleduješ médium, ktorému vôbec nerozumieš. Potrebuješ čas, aby si to vstrebal. Napokon ťa posunú ďalej, keď to zažiješ uveríš a nikdy viac nepovieš, že galérie ťa nebavia… To je problém iných foriem umenia a problém propagácie súčasnej kultúry, ktorý ide na vrub súčasnej elite ovládajúcej mediálny priestor. Je potrebné nájsť nové formy, ako deckám predstaviť súčasné umenie a kultúru. Tam to asi musí začať.

Divadlo vyzerá, že nemá nejaký problém, dokáže vypredávať predstavenia…

Otázka je, či to nie je iba záležitosť staršej generácie, ktorá to má zaužívané. A či to nie je otázka prestíže. Či to náhodou nie je bydlo pre paničky predvádzajúce svoje róby v sprievode svojich koní alebo povinná návšteva na kultúrny poukaz, benefit nejakej nadnárodnej spoločnosti výmenou za sponzoring divadla, alebo skutočná snaha o poznanie, kultúrny zážitok. Je pravda, že v divadle a TV seriáloch hrajú tí istí herci, v divadle sú famózni, v seriáloch katastrofálni. V divadle z radosti, v TV pre peniaze. Možno by nebolo zlé porozmýšať nad tým, či sa to nedá nejako spojiť.

10401361_873598322696871_7374278581222894062_n

Robil si niekedy reklamu?

Dostal som nejaké ponuky, ktoré som vrátil s mojim poznámkami a komentármi a už sa neozvali (smiech). A takto som si tých ľudí postupne „vy-outoval“. Ja som si myslel, že aký kvalitný zlepšovací návrh im dávam a oni to, samozrejme, zamietli a dali robiť niekomu, kto to urobí tak, ako oni chceli, bez reptania. Ja sa na nich absolútne nehnevám, našťastie na to ani nie som odkázaný.

Kedy ožije slovenský film?

Ja mám pocit, že ožíva, ale je to akési pomalé. Kvalitných atraktívnych filmov je málo. Nie je tu stále výrazná silná mladá generácia, ktorá by to potiahla. Tá staršia sa dlhodobo trápi, tej sa to pravdepodobne už nepodarí. Točí drahé filmy, na ktoré nikto nechodí, napriek tomu dostáva stále štedrú štátnu podporu. Sem-tam sa niekomu podarí nakrútiť kvalitný film a preraziť s ním vonku, zväčša dokument.

Čo je potrebné zmeniť?

Vieš, bolo by dobré, keby sa napríklad taký Comeback vysielal v televízii v hlavnom vysielacom čase po správach. Ale tým, že sú tam nadávky, tak to pôjde niekedy až po 22.00 na STV2 s vystrihnutou scénou, ktorú ževraj u nás nemožno vôbec vzhľadom na platnú legislatívu vysielať. Napriek tomu, že film je do 18 rokov neprístupný, musel byť pre účel vysielania upravený.

Dokonca si myslím, že na Slovensku sa točia aj lepšie filmy ako v ČR. Aj keď to nie je žiadna sláva ani tam, ani tu.

Čo hovoríš na pomer filmov, ktoré sa točia tu a v ČR?

Tak ČR je väčší trh. Ale v poslednej dobe sa to aj tu rozbieha, už nie sme krajina, kde by sa vôbec nič netočilo. Dokonca si myslím, že na Slovensku sa točia aj lepšie filmy ako v ČR. Aj keď to nie je žiadna sláva ani tam, ani tu. Ja by som bol rád, keby vznikol nejaký generačný odkaz viacerých, najmä mladých autorov, ktorí nemajú záväzky voči ničomu a môžu otvorene v tých filmoch hovoriť pravdivé a hlavne silné zážitky. A aby reflektovali niečo, čo tu denne všetci spoločne zažívame. To sa dá, je tu kopec tém.

Čo si myslíš o názore, že film ako taký vymiera?

Nemyslím si, ale zamýšľal som sa nad tým. Nepovedal by som, že to je vymieranie. On sa iba transformuje do nejakých iných foriem, ktoré budú uplatniteľné na internete. Ale určite nevymiera. Skôr by som povedal, že obrazové médium je na vzostupe. Veď Youtube je obrovské, momentálne najväčšie videomédium.

Myslíš si, že pirátstvo zabíja filmy?

Nie, vôbec. Myslím si, že pirástvo dokonca film nepriamo podporuje. Veď keby neexistoval slobodný internet – ja by som to ani nenazval pirátstvom, tak moje filmy nevidia skoro žiadni ľudia. Prečo by potom piratstvo malo zabíjať film? Youtube je vlastné veľké filmárske oslobodenie od distribučných spoločností, TV kanálov či iných foriem šírenia videí a filmov, ktorému už teraz len dotknuté subjekty ticho závidia. Je slobodný, nepodlieha kontrole jednotlivých štátov.

Čo si myslíš o tvrdení, že ľudia prestanú chodiť v priebehu nasledujúcich rokov do kín?

To si nemyslím, dokonca teraz návštevnosť klubových filmov na Slovensku rapídne rastie. Komerčné kiná neviem – hollywoodske sračky už nikoho podľa mňa nezaujímajú. Počul som aj taký názor, že kino sa stane o pár rokov prestížna spoločenská záležitosť. Cena vstupenky bude niekde okolo 20-30 € a bude to podobné ako divadlo. A v telke, v telefónoch, tabletoch a počítačoch, tam to bude za „dve pade“. V tom kine dostaneš ale niečo navyše.

Pozeráš TV?

Áno niekedy, napríklad správy na ČT24. Niekedy v TV dokonca vidím aj nejaký film, čo ma príjemne prekvapí. STV2 a ČT2 sú podľa mňa na toto výborné kanály. Telka ani sama o sebe nie je zlá, len ťa strašne zahlcuje aj odpadom. Tým, že vysielacia štruktúra je pre každého. Keď ju máš stále zapnutú, tak ti vymýva tvoj čas.

Takže nevysedávaš pred TV?

Nie, ani som to nikdy nerobil. My sme už decká od počítačov, a tam si bol vždy pánom svojho času. Takže telka pre teba nikdy nebola to, čo PC. My sedíme pred kompami, to je naša telka. Možno nám sa budú smiať, že „ty si chodil na komp?“ (smiech). Alebo: „Ty kokos, môj tatko – úplný blázen, sedí za kompom“. A tie decká budú už na nejakých ultra hodinkách alebo na čom :-).

10917360_873593296030707_7851712152351444174_n

Prečo sleduješ české správy?

Mám pocit, že v tých správach je profesionalita a nie je tam taká naivita. A myslím si, že spravodajstvo je akési inteligentnejšie. Ale možno je to iba môj pocit.

Doteraz si vyložene dokumentarista, máš v pláne sa niekde posunúť v budúcnosti?

Samozrejme, mám v pláne niekedy natočiť aj hraný film, určite. Dokument je veľmi časovo náročný a nie si pánom tých situácií. Si iba akýsi sprostredkovateľ zážitkov, ktoré by mali byť, ideálne, silné. No ale koľko silných zážitkov má obyčajný človek za svoj život..?

Vieš si predstaviť, že by si si nastavil myslenie pred tvorbou filmu na „teraz idem urobiť film, na ktorom poriadne zarobím?“

Myslím si, že iba, ak si vnútorne stotožnený s tým, čo robíš, iba vtedy si schopný sa vybičovať k výkonu, ktorý ťa dovedie aj k finančnému úspechu. Ale samozrejme, nehovorím, že by som niekedy v budúcnosti nerobil niečo len pre prachy. Prečo nie? Veď zarobiť prachy je super! (smiech). Ale som si na 100% vedomý toho, že takýmto postojom dieru do sveta neurobím.

Ktorý je podľa teba najlepší slovenský film?

Neviem. Možno niečo od Jakubiska. Nemám v tom úplne jasno. Veľmi sa mi páčilo Sedím na konári a je mi dobre, potom Postav dom, zasaď strom. Ale najlepší… Prípad Barnabáš Kos od Petra Solána! To je príbeh o triangelistovi, ktorý to dopracuje, pretože je káder, až na šéfa orchestra. Táto myšlienka je príznačná aj pre toto obdobie.

A z týchto posledných filmov, čo sa na Slovensku natočili, sa ti ktorý páčil?

Na škole sa mi páčil menej známy, ale úprimný film od Petra Kerekeša – 66 sezón, ale aj Viktor, človek víťazný od Maroša Beráka. Filmy Zuzy Piussi považujem za spoločensky dôležité. Nie je mnoho takých, čo vyrazia dych, ale čosi pekné máme aj my. Tiež sa mi veľmi páčil film z 90-tych rokov „Rivers of Babylon“. To je konfrotnácia mečiarizmu – hraný film od Vlada Balca. Zvláštne, ako málo našich filmov reflektuje dobu, stav v spoločnosti.

Pozeráš aj nejaké komédie?

Momentálne tým, že pozerám tak málo filmov, tak komédie ani nepozerám. Nejakú modernú hollywoodsku komédiu si veľmi nepamätám. Možno preto, že kam sa pozriem vidím komédiu, ale trpkú.

A keby si mal povedať jednu komédiu, ktorá sa ti páči?

Napríklad pre mňa je komédia film Maska. Aj keď to čistá komédia nie je, ale ja sa pri tom bavím. Alebo sa zabávam, keď vidím Jamesa Bonda. Mne sa zdá, že to je komédia. Čím novší James Bond, tým viac sa bavím.

A najlepší európsky film?

To je ťažké povedať, tento rok ma najviac bavil film Mami! od Xaviera Dolana.

Najlepší hollywoodsky film?

Tam je veľa dobrých filmov… Teraz som si uvedomil, že ako dlho som nevidel žiadny dobrý hollywoodsky film. Lovím v pamäti nejaké nové, ale vlastne ani žiadny nový som nevidel. Olovená vesta, Apocalypse redux, Strom života s Bradom Pittom. Kedysi ma bavil aj Šindlerov zoznam.

V jednom rozhovore si povedal, že by bolo omnoho krajšie, ako točiť film, ísť do Chorvátska s kamarátmi a piť pivo. To ťa ten film tak veľmi nebaví?

Takto, keď niečo robím, tak sa stávam workoholikom a chcem to dorobiť. Ale najradšej by som nerobil nič! (smiech) Keď dorobím, čo robím, tak som ochotný sa toho zrieknuť a nič nerobiť, pokojne aj rok :). Vôbec nepotrebujem konštantne makať :). Avšak vždy dačo robím a potom makám a ničnerobenie je len sen, z ktorého by som sa pravdepodobne zbláznil. Milujem však chvíle, keď práve nemyslím na film.

S umelcami sa často spájajú drogy, aká je tvoja skúsenosť?

(smiech). Skúsenosti s drogami… To chceš, aby som o tom verejne hovoril? Dobré je začať, že aj alkohol je droga, že?

No som zvedavý, ako sa z toho vymotáš :-).

Vždy sa čudujem, že kto určuje pravidlá, ktoré drogy áno a ktoré už nie. No ja dúfam, že sa to postupom času bude meniť.

Máš iný rebríček hej? (smiech)

O tom to nie je, že mám iný rebríček, ale ak tento štát nechce zavierať všetkých do basy, tak bude musieť nejako zareagovať.

Marihuana je slabý odvar z lesného ovocia oproti alkoholu.

Asi sa rozprávame o marihuane?

Asi aj o marihuane, ale myslím, že drogovú problematiku je potrebné prehodnotiť. Isto je to hrozba, isto to vie kopec ľudí zničiť. Najlepšie by bolo žiť bez drog, ale cukor je tiež droga. Vlastne všetko na, čo si navykneš je droga… Alkohol napríklad ja osobne považujem za tvrdú drogu – niečo ako herák. Alkohol tu kraľuje a nikto proti nemu nič nemá, toľkokrát premieľaná marihuaha je podľa mňa proti nemu slabý odvar. Z môjho pohľadu je divné, že štát zbrojí proti marihuane a pritom profituje z alkoholu, cigariet, liekov, z gemblerstva a z iných podobných, omnoho horších vecí. Podľa mňa je na každom človeku, čo so svojim životom urobí. Trestať niekoho za to, že si niečo dal, je podľa mňa úplne zbytočné. Alebo nedajbože mal niečo pri sebe. Ak by mala byť týmto spôsobom nastoľovaná spravodlivosť, sedeli by sme v base všetci a nikto by nič nerobil.

Aká bude tvoja ďalšia profesionálna výzva?

Momentálne hlavne dokončiť filmy COOLTÚRA a o Richardovi Mullerovi – Richard Muller – 55. Potom by som chcel skúsiť nejaký hraný film – myslím, že tam to posmerujem.