Bláznivé a odvážne. Tieto betónové zastávky autobusov z dôb Sovietskeho zväzu sú pýchou a pripomienkou ich neznámych návrhárov. Od strohých až po tie najrozmarnejšie – nová kniha Sovietske autobusové zastávky je prehľadom stoviek jedinečných verejných stavieb postavených za železnou oponou.



Autobusové zástavky z dôb Sovietskeho zväzu nie sú tradičným objektom fotografov. Nachádzajú sa pri odľahlých cestách a občas je veľmi ťažké ich vôbec nájsť. Preto fotograf Christopher Herwig strávil 12 rokov cestovaním a fotením, počas ktorých prešiel autom, bicyklom, autobusom alebo taxíkom 32 000 kilometrov, aby tieto pozostatky komunizmu našiel. Herwigova najnovšia kniha Sovietske autobusové zastávky je najúplnejšou prehliadkou dizajnu sovietskych autobusových zastávok a je tvorená fotografiami z Kazachstanu, Turkmenistanu, Uzbekistanu, Kirgizska, Tadžikistanu, Ukrajiny, Moldavska, Arménska, Gruzínska, Litvy, Lotyšska, Bieloruska, Estónska a územia Abcházska.

autobusova zastavka autobusova zastavka autobusova zastavka

autobusova zastavka „Nikdy predtým som nevidel takú zmes rôznorodých kreatívnych prístupov, použitých na verejné stavby,“ hovorí Herwig. „Dizajnéri prekročili limity svojej predstavivosti. Nikdy nebrzdili svoju fantáziu a občas možno dokonca zašli až príliš ďaleko.“

Sovietsky zväz je často mylne považovaný za miesto, kde bola obmedzovaná kreatívna sloboda. Naopak, štátny funkcionári a plánovacie oddelenia naprieč celým územím, aj keď občas anonymne, návrhársky experimentovali.

Niektoré z Herwigových zastávok odrážajú post-konštruktivické ideály a modernú predpojatosť s novými materiálmi a funkčnosťou ako liaty betón a presahujúce strechy. Avšak taktiež sú tu príliš masívne vstupy a zvláštne prepojenie náboženských motívov a mestskej funkčnosti.

autobusova zastavka autobusova zastavka autobusova zastavka

autobusova zastavkaZastávky postavené očividne bez dizajnových alebo rozpočtových obmedzení sa ukázali ako úrodná pôda pre umelecké experimentovanie. Herwig nám predstavuje všetko od striktnej strohosti po ľavičiarsku neviazanosť. Pre Herwiga tieto zastávky nakoniec nie sú prejavom všade prítomného štátu, ale prejavom vidieckych mysliteľov.

„Tieto zastávky neodrážajú Sovietsky zväz, ale skôr regióny a miestnych umelcov… ľudí, ktorí boli často kreatívne utláčaní.“

Kritik Jonathan Meade prirovnáva experimenty na týchto zastávkach k tým, ktoré boli v 18. storočí vo veľkých európskych záhradách. Alice Rawsthorn, dizajnová kritička časopisu New York Times, napísala, že tieto zastávky sú „cenným prostriedkom sebavyjadrenia pre sovietskych dizajnérov a architektov“.

autobusova zastavka autobusova zastavka autobusova zastavka

autobusova zastavkaÚchvatnosť týchto mini-monumentov je nepochybná. O ich budúcnosti sa však nanešťastie pochybovať dá. Niektoré sú opravené, no väčšina je v katastrofálnom stave a opravy sa nedočkajú.

„Mnoho z nich sa rozpadá a sú nahrádzané štandardnými, nudnými zástavkami,“ hovorí Herwig. „Tie betónové, stojace uprostred ničoho, budia dojem, že budú stáť naveky, ale tie bližšie k mestám sú často už vymenené.“

Na jeho poslednej ceste do Bieloruska Herwig hodiny hľadal nejakú zastávku, len aby zistil, že ju pred dvoma rokmi nahradili. Na druhej strane stav tých neopravených je často na hanbu.

autobusova zastavka autobusova zastavka autobusova zastavka

autobusova zastavkaautobusova zastavka„Smutné je, že väčšinou mi miestni ľudia neverili, že sa ich nesnažím zosmiešniť. Mysleli si, že si fotky robím preto, aby som ukázal ich krajinu v negatívnom svetle, pretože zastávky boli v zlom stave a plnili funkciu toalety pre okoloidúcich,“ hovorí Herwig.

Toto nedorozumenie mu však vynahrádzajú emaily vďačných ľudí, ktorí v tej krajine za sovietskej vlády vyrastali a s láskou spomínajú na vybrané stavby zo svojho rodného mesta. „Herwigove fotografie dokážu vyvolať zábavné spomienky,“ hovoria.

Aj keď Herwig zastávky miluje a je rád, že ich fotografuje, nie je si istý, či to prinesie hmatateľné zlepšenie. „Bolo by skvelé, keby výsledkom mojej práce bol väčší záujem o hodnotu týchto úžasných stavieb, ale obávam sa, že sa tak nestane,“ uvádza Herwig. „Cítil som potrebu zdokumentovať a uchovať aspoň vo forme fotografií toľko zastávok, koľko som len mohol.“

Napokon, umiestnenie zastávok na odľahlých miestach vyvolalo v Herwigovi chuť objavovať. „Zastávky sa pre mňa stali lovom a novým dôvodomprečo cestovať,“ hovorí.

Zdroj: medium.com