Slovo eutanázia pochádza z gréčtiny a znamená „dobrá smrť“. Z hľadiska medicíny je to umelé ukončenie života ťažko chorého človeka, ktorý sa rozhodne dobrovoľne opustiť svet. Ale na druhej strane môže znamenať „úmyselné usmrtenie osoby, ktorej život nie je považovaný za hodný žitia“.



Eutanázia bola známa už v antike. Napríklad Sparťania usmrcovali postihnutých novorodencov, pretože pre nich neboli plnohodnotní a boli skôr „záťažou“. Dnes je legálna v Belgicku, Holandsku a Luxembursku.

Prečo neukončiť život plný utrpenia? Táto predstava je dôsledkom modernej medicíny. Lekár by mal život zachrániť, nie ho ukončiť. Aj svoju lekársku službu začínajú Hippokratovou prísahou:

„Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.“

ekf , eutanázia , tep

Ak sa narodí dieťa s trvalou fyzickou alebo mentálnou poruchou, rodičia by mali (mohli) mať právo rozhodnúť o osude svojho potomka v prvých dňoch života. Môže to znieť sebecky a egoisticky, ale v tomto prípade by eutanázia mohla byť dobrým rozhodnutím, dokonca z psychického a rodinného hľadiska aj prospešná. Človek, ktorý je odkázaný na život na lôžku, pripojený na prístrojoch a potrebuje aj pri základných životných úkonoch pomoc iného, (podľa nášho názoru) nemôže prežiť plnohodnotný život spojený s radosťami, zážitkami, skúsenosťami, pocitmi. Okrem toho takýto človek môže spôsobiť aj určité obmedzenie svojej rodine, rodičom, ľuďom, ktorí sa oňho starajú. Starať sa o ťažko chorého človeka je psychicky, fyzicky, ale aj finančne náročne (obzvlášť u nás na Slovensku). V katastrofickom prípade dokonca môže spôsobiť rozvrat v rodine. keby to jeden z rodičov nezvládol a odišiel.

ALE! Snáď chorý človek nemá právo na život? Nemôže za to, ako sa narodil. Kto nám dáva pravo rozhodnúť o živote malého človiečika? Nie je naším poslaním starať sa o naše dieťa? Častokrát nás práve chorí naučia byt lepšími, empatickejšími, súcitnejšími a nápomocnejšími.

Aké by to bolo, keby sme my boli ti, čo potrebujú pomoc iného? Trpeli nevyliečiteľnou chorobu, bolesťami, nevedeli sami jesť, dýchať, nebodaj rozprávať. Ak by sme sa mali pozerať na svet už len spoza okien, z postele alebo z vozíčka. Cítili by sme sa na obtiaž? Alebo by sme radšej chceli svoj život žiť a dožiť v spoločnosti najbližších? Na tieto otázky si musí každý odpovedať sám.

Každý by mal mať právo rozhodnúť sa sám za seba, o svojom živote. No aj toto rozhodovanie by malo mať určené hranice. Stanoviť choroby a životné obmedzenia, ktoré človeku naozaj neumožňujú žiť plnohodnotne. Jednak by sa mal ku každému problému zvlášť vyjadriť lekár, či naozaj neexistuje spôsob liečby alebo možnosť vyliečenia a malo by sa prihliadnuť aj na názor blízkych a či je chorý psychicky zdravotne spôsobilý rozhodnúť o svojom živote.