Väčšinu svojho života žijeme veľmi rýchlo a len málo čo nás prinúti zastaviť sa. Hoci my tu v redakcií nie sme na sladké rečičky ani nefandíme kázaniu o morálke, predsa len nás tento príbeh svojim spôsobom dojal. Istý nemenovaný taxikár zavesil na svoj FB, takýto príspevok:



Prišiel som na zadanú adresu a zatrúbil. Po niekoľkých minútach som zatrúbil znovu. V ten deň to mala byť moja posledná jazda, a tak som premýšľal, že jednoducho odídem. Namiesto toho som však odparkoval auto, podišiel ku dverám a zaklopal. “Chvíľočku” ozval sa slabý hlas staršej ženy a spoza dverí som počul, ako niečo ťahá po zemi. Po dlhšom čakaní sa dvere otvorili. Stála predo mnou malá asi 90-ročná žena. Mala oblečené hodvábne šaty a klobúčik so sieťkou ako v nejakom filme zo 40-tych rokov. Na zemi ležal malý kufrík a byt vyzeral, ako by v ňom dlho nikto nebýval. Všetok nábytok bol poprikrývaní plachtami. Na stenách neboli poličky ani nijaké ozdoby. V rohu ležala krabica plná starých fotiek a skleneného riadu.

prikyti nabytok

“Prosím, pomohli by ste mi odniesť tašku do auta?” opýtala sa ma. Vzal som tašku, odniesol ju do kufra a vrátil sa pomôcť tej žene. Chytila sa môjho ramena a pomaly sme kráčali k autu. Celú dobu mi ďakovala za láskavosť. Povedal som jej “snažím sa iba správať k vám tak, ako by som chcel, aby sa správali iní k mojej matke”. “To si naozaj dobrý chlapec” odpovedala žena a nasadli sme do auta. Keď sme sa usadili, nadiktovala mi adresu a spýtala sa, či by sme mohli ísť cez centrum. “To ale nie je najkratšia cesta pani” upozornil som ju. Keď som sa pozrel do spätného zrkadla jej oči sa leskli. “Už nemám žiadnu rodinu” odpovedala tichým hlasom. “Lekári vravia, že už mi neostáva veľa času.” Pomaly som načiahol ruku a vypol taxameter. “Akou cestou by ste si priala ísť?”

Nasledujúce 2 hodiny sme jazdili po meste. Ukázala mi budovu, kde kedysi pracovala ako obsluha výťahu. Išli sme cez štvrť, kde s mužom žili ako novomanželia. Priviedla ma k akémusi skladu nábytku, kde vraj kedysi býval tanečný sál, do ktorého chodievala ešte ako malé dievčatko.

tanecny sal

Občas ma požiadala, aby som zabrzdil pred nejakou budovou alebo uličkou. Celý čas sedela schúlená v kúte, opretá o okno. Zrazu mi povedala “Som už  unavená, mali by sme ísť.” Mlčky sme išli na adresu, ktorú mi dala. Bola to nízka budova. Niečo ako maličké sanatórium s príjazdovou cestou. Keď sme zastavili prišli k autu dvaja ošetrovatelia, ktorí jej pomohli vystúpiť z auta a zaviedli ju do budovy. Vypol som motor, z kufra vybral jej malý kufrík a zaniesol jej ho ku dverám sanatória.

Žena už sedela na invalidnom vozíku. “Koľko som vám dlžná” pýtala sa, zatiaľ čo otvárala kabelku.”Nič” odpovedal som. “Ale predsa, musíte si zarábať na živobytie” namietla starká. “Mám aj iných zákazníkov, pani”.Takmer bez premýšľania som sa k nej sklonil a objal ju. Ona ma tiež pevne objala. “Daroval si starej žene kúsok šťastia, ďakujem ti” Stisol som jej ruku a odišiel. Za chrbtom som počul zvuk zatvárajúcich sa dverí. Bol to zvuk uzatvárajúci poslednú kapitolu niečieho života. Na spiatočnej ceste som už nebral ďalších pasažierov. Išiel som, kam ma oči viedli, ponorený do vlastných myšlienok. Čo keby tá pani natrafila na naštvaného vodiča alebo na niekoho, kto by nechcel čakať? Čo keby odmietol splniť jej prosbu alebo len zopár ráz zatrúbil a odišiel?

old ny

Nakoniec by som chcel povedať, že nič dôležitejšie som ešte v živote neurobil. Sme zvyknutí si myslieť, že náš život sa točí v kruhoch, okolo veľkých okamihov. Nuž a práve tie veľké okamihy nás môžu zastihnúť nepripravených, pretože sa často schovávajú v skutkoch, ktoré považujeme za maličkosť…