Ako ste si už asi všimli, snažím sa plniť si všetky moje sny, aj tie najbizarnejšie a najnebezpečnejšie. A mám ich naozaj habadej. Jeden mi však dosť dlhú dobu unikal. Väčšinou dokážem veci naplánovať veľmi dobre, ale tento sen nie a nie si splniť. Moja túžba zaplávať si s najväčšími žralokmi na svete, žralokmi obrovskými, svojím nenaplnením len rástla.



Zakaždým, keď som bola v Mexiku a Karibiku, boli žraloky viac na južnej pologuli, a keď som bola tam, tak mi medzitým už odplávali zase viac nad rovník. To isté sa mi stalo aj na Filipínach. Jednoducho sme sa so žralokmi nevedeli dohodnúť na rovnakej pologuli v rovnaký polrok.

Až kým som v septembri zase nešla do Mexika na jednu blogerskú konferenciu, pred ktorou som bola na pár dní pozvaná do najluxusnejšieho hotela v mestečku Playa del Carmen spolu s ďalšími siedmimi blogermi. Bol to posledný týždeň sezóny žralokov, a tak som si najprv myslela, že sa opäť minieme. Na moje najväčšie prekvapenie som však videla napísané čierne na bielom v itinerári výletu, že nás zajtra ráno čakal výlet za žralokmi.

DSC_8650

„Neverím, neverím, zajtra sa mi splní sen!“ tešila som sa v duchu ako malé dieťa. „Ideš aj ty, že?“ pýtam sa mojej spolubývajúcej Paige. „Nie, ja idem na iný výlet, žralokov by som sa bála,“ zhrozene mi odpovedá, čím vo mne vyvolá prvé pochybnosti.

No nič, ráno múdrejšie večera, hovorím si a idem si ľahnúť. Je síce ešte len 1 hodina ráno a zmena času po prílete z Európy sa trošku pohrala s mojím biorytmom, ale o 6. už treba vstávať.

Prečítajte si tiež: Cestujeme s Alex: Ostrov Aruba – rýchlo a zbesilo

Keď počujem budík, najradšej by som ho hodila oknom do mora. Chce sa mi spaaaať. S napoly zatvorenými očami si zbalím to najpotrebnejšie, vypijem vodu s citrónom, hodím si ešte dva banány do vaku a idem dole pred hotel, kde ma čakajú ďalší blogeri.

Všetci sme ešte trošku zaspatí. Preberá nás len ukričaná Ruska, blondínka Alexandra, ktorá bude našou dnešnou sprievodkyňou. Najprv to však vyzerá, že majú v aute miesto iba pre dvoch z nás, lebo pri rezervácii výletu nastalo nejaké nedorozumenie. Tak tam Alexandra vykrikuje raz do telefónu, raz na šoféra a potom zase na nás, že čo s tým urobíme. Nakoniec nám vybavia väčšie auto. Jupí, tak predsa!

DSC_8619

Skoro hodinu autom cestou do Cancunu nám sprievodkyňa vysvetľuje, čo presne budeme robiť, aby sme zvládli šnorchlovanie so žralokmi. Alex je veľmi energická, rýchlo rozpráva, a vyzerá nervózne, čím nás dosť straší. Veď hovorí, že keď už budeme vo vode, máme sa hlavne upokojiť, ale zároveň aj veľmi rýchlo plávať, lebo nám žralok hneď ujde.

Tiež nám sprievodkyňa odporúča mať na sebe neoprénový oblek, aby nám nebola zima. Nejako mi to ale nesedí. Veď žraloky obrovské žijú len v tropických a subtropických vodách, tak to nemôže byť až také zlé, či? Dozvedám sa, že voda má vraj 23 stupňov. Pohoda, to prežijem.

Zvyšok cesty do Cancunu sa nám Alexandra snaží nanútiť tabletky proti morskej chorobe, lebo dnes sú dosť veľké vlny. A ešte nás straší, že aj keby sme boli neviem akými dobrými plavcami, viac ako 3 minúty šnorchlovania so žralokmi obrovskými nedáme. Ach jo, no to sa ten deň pekne začína. Len ma zbytočne vystresovala ešte viac. Prečo si radšej nedávam nejaké jednoduchšie sny?!

DSC_8647

Upokojujem sa tým, že Wikipedia predsa tvrdí, že žralok obrovský je oproti ostatným rybám pomalým plavcom a väčšinou pláva len rýchlosťou 5 km za hodinu. Tak uvidíme, kto z koho.

Konečne dôjdeme do prístavu, kde sa môžeme prezliecť, napiť a zjesť očerstvenie. Melón mi naozaj padne vhod. Začína byť riadne horúco už hneď od rána.

Nasadáme na motorový čln a vyrážame niekde smerom medzi ostrovy Isla Mujeres a Contoy, kde nás už navigujú podľa vysielačky ďalšie člny, ktoré videli žraloky. Na člne je nás 10 turistov, kapitán a dvaja sprievodcovia, ktorí nás zároveň budú aj fotiť a kamerovať. Skoro všetci si cestou zdriemnu, asi to bude aj tými tabletkami proti morskej chorobe, ktoré pekne utlmujú. Ja som ich síce nebrala, ale tiež mi padá hlava. Rozhodnem sa však sadnúť si do tureckého sedu a meditovať.

„Prosím, nech ma ten žralok nijako nenastraší. Zvládnem to. Zvládnem to,“ opakujem si stále dookola. Na chvíľku sa trošku upokojím a vnímam len ľahký vánok. Zvyšok cesty meditujem s otvorenými očami. More je krásne tyrkysové. Neuveriteľná farba!

DSCN5391

Keď však dorazíme na miesto, kde je asi 10 žralokov a rovnaký počet člnov s turistami, snažiacimi sa zachytiť aspoň nejaké fotky na nové Facebook profilovky, zase sa ma zmocní strach. Ach jo, mala som dlhšie meditovať!

„Nasaďte si na seba neoprénové obleky a šnorchlovacie masky. Alex a Kathryn, vy pôjdete ako prvé. Plávajte, plávajte a plávajte, ok? Vždy po strane žraloka,“ s nervóznym pohľadom nám pripomína pravidlá sprievodkyňa. S Kathryn sme jediné v našom člne bez neoprénu.

„Ach nie, pokusní králici,“ hovorí mi Kathryn. „Tak poďme na to. Teraz!“ kričí na nás Alexandra, aby sme hneď skočili do vody.

Keď konečne pod vodou otvorím oči, vidím okolo seba len milióny bubliniek. Kde to mám, sakra, plávať, keď ani toho obrovského žraloka nevidím? Vynorím hlavu a vidím, ako nám Alexandra ukazuje, že máme ísť rýchlo doprava za žralokom. Plávam ostošesť, ale márne. Neviem sa ani poriadne nadýchnuť. Typické problémy so šnorchlovacou maskou a mojím občasným strachom zo šnorchlovania. Až v diaľke pár metrov predo mnou konečne matne zachytím chvost žraloka. „To si robíš prdel,“ hovorím sama sebe. „190-dolárový výlet, plávam, že ledva dýcham, a nakoniec neuvidím nič, len bublinky a žralokov zadok? To je ale blbý vtip!“

DSCN5264

Ideme schodíkmi naspäť na čln a neveriacky krútime hlavami. „Ani ty si skoro nič nevidela?“ pýta sa ma zadychčaná Kathryn, keď do vody skáče druhá dvojica.

Po pár minútach vychádzajú z vody postupne ďalšie a ďalšie dvojice a je rad zase na nás. Tentoraz si dáme high five, že to bude určite lepšie.

„Jedna, dva, tri, skáčte!“ Skočím tesne pod hladinu, otvorím oči a rovno predo mnou je otvorená obrovská papuľa žraloka. Sakra, veď tam sa zmestia až piati ľudia, hneď si spomeniem na článok z Wikipedie. Otočím sa žralokovi chrbtom, zapínam nahrávanie na kamere a silou-mocou sa snažím odplávať doprava. Tŕpnem, kedy sa okolo mňa zrazu objavia ústa a ja sa chtiac-nechtiac ocitnem žralokovi v tlame.

DSCN5333

„Nádych, výdych. Som pokojná. Zvládnem to, zvládnem to. Nádych, výdych. Veď žraloky obrovské sa živia len planktónom a maličkými rybkami. Nechce ma naschvál zjesť. Musela by to byť náhoda. A náhody neexistujú. Hlboký nádych, výdych. Zvládnem to. Už budem dobrá. Budem viac s rodinou, budem pomáhať ľuďom,“ opakujem si v duchu už všetko možné, keď zrazu vedľa mňa vľavo zazriem žraloka, ako si jednoducho pláva dopredu. „Jupí, nezjedol si ma. Ďakujem,“ usmejem sa z radosti na žraloka, ale tomu je to jedno.

Skočím tesne pod hladinu, otvorím oči a rovno predo mnou je otvorená obrovská papuľa žraloka.

V tom počujem, ako na mňa kričí Alexandra: „Nespomaľuj, lebo ťa nestihnem odfotiť.“ Samozrejme, že nestihla, keď som sa ja celá natešená drala proti prúdu za chvostom žraloka namiesto toho, aby som plávala vedľa neho a usmievala sa do foťáku.

Alexandra však mala pravdu v tom, že vydržíme naháňať žraloka plávaním tak maximálne 3 či 4 minútky. Aj tie nám pripadali ako večnosť, ako keby sa zastavil čas. Zase si uvedomujem, že čas je relatívna veličina. Presne ako vo filmoch v nejakej životunebezpečnej situácii, aj mne prebehol mysľou snáď celý môj život, čo všetko som už urobila, ľudia, na ktorých mi záleží, ale aj to, čo by som možno ešte mohla vylepšiť  ̶  a to všetko len za tých pár sekúnd, keď som sa bála, že ma predsa len žralok môže spapať a ani to v tej svojej obrovskej dvojmetrovej hube nezaregistruje.

DSCN5288

Tentoraz sme z vody vyšli s Kathryn celé natešené, že sme videli aj niečo viac ako len bublinky vzduchu. Ani neviem slovami opísať ten brutálny adrenalín, ktorý 3 minúty šnorchlovania s najväčšou rybou na svete dokázali vyvolať. 3 minúty neuveriteľného rešpektu k zvieraťu, ktoré bežne dosahuje dĺžku 10 až 15 metrov a váhu až 40 ton. Veď ten žralok je 5-krát dlhší ako ja a zhltol by ma ako malinu. Srdce mi bije ako divé, len čo sa mi tieto čísla premávajú hlavou. Niekedy je asi dobré nemyslieť…

Na člne od radosti tancujeme, ako keby sa nikto nepozeral. Ešte pôjdeme raz do vody, tak si tie ďalšie 3 minútky chceme náležite užiť. Teraz som presvedčená, že už nervózna nebudem.

Ani neviem slovami opísať ten brutálny adrenalín, ktorý 3 minúty šnorchlovania s najväčšou rybou na svete dokázali vyvolať.

Omyl, prvú minútu vo vode sa zase snažím najprv uhnúť z cesty žralokovi. Neviem, prečo mám to šťastie skočiť do vody rovno pol metra pred otvorenú žraločiu papuľu. Nič to. Vyškerím sa na žraloka, tiež na neho otvorím ústa, a proste si odplávam meter do strany. Vtom sa niečoho slizkého dotknem. Bola to žraločia plutva. Žralok sa totiž rozhodol plávať čo najbližšie k nášmu člnu, čím som sa vlastne zasekla medzi člnom na mojej pravej a žralokom na mojej ľavej strane.

V pozadí len vidím zhrozený výraz Alexandry, ktorá mi prstom ukazuje, že sa mám odtiaľ dostať preč. „Jasné, viem, že si nám vravela, že si máme držať odstup a nedotýkať sa žraloka, ale to on pláva rovno na mňa! On ma tu hladká plutvou. Asi sa mu páčim, tak čo!“ pomyslím si a navonok len pokrčím plecami.

DSCN5334

Pozriem sa zblízka na žraloka. Aké má po sebe krásne biele škvrny. Wow, to čo je tam? Zachytím niečo pod telom žraloka. Maličký žralok. Jééj, to fakt? Presne taká istá kópia veľkej mamky pláva aj pod ňou. Tak teraz pre zmenu ja začnem ukazovať prstom Kathryn a Alexandre za mnou, nech sa tiež potešia. Vedľa maličkého žraloka pláva ešte aj kŕdeľ iných rybičiek. Cítim, ako mi po chrbte prechádza husia koža, a nie je zo studenej vody, ako som sa pôvodne obávala. Žralok ako keby vycítil, že ho obdivujeme a cítime k nemu lásku, spomaľuje a pozrie sa na mňa do strany pravým okom. Wow, toto je naša spoločná chvíľka, keď sme naviazali očný kontakt. Ďakujem. Žmurknem, pošlem mu pusu, ako keby to bol nejaký sexi chlap a nie žraločia samica a vychádzam z vody.

V člne som ako v tranze. Nedokážem hovoriť a asi 5 minút len rýchlo dýcham a ani nežmurkám. Potom ma preberá z nirvány šťastia Carlos, náš ďalší sprievodca, ktorý je voľný a ešte s nami raz môže ísť na záver do vody, keďže my sme išli ako prvé a najprv nič nevideli. Jupí, tešíme sa obidve, hoci viem, že posledný moment, ktorý som mala so žralokom, už nič neprekoná.

DCIM100MEDIA

Tentoraz skočím do vody rovno pri boku žraloka a už sa nemusím báť, či ma nezje. Je to však iný žralok, nie ten s mláďatkom. Je ešte o niečo väčší, tipujem to tak na 9 metrov. Sme pri ňom len štyria, všetci z druhej strany, len ja sprava, tak si ten nezabudnuteľný pocit plávania s najväčšou rybou na Zemi môžem ešte naplno vychutnať v intímču. Posledný zážitok trvá asi 5 minút, lebo žralok krúži do kolečka a nám sa naozaj ešte z vody nechce von. Bohužiaľ, už čakajú len na nás, a tak sa dnešné dobrodružstvo končí. Som celá bez seba z toho, že sa mi predsa len splnil ďalší sen. Ako vidíte, nič nie je len tak. Aj na splnenie tohto sna som si musela roky počkať a ešte aj prekonať niekoľko namáhavých situácií. Ako vždy to určite stálo za to. Dobre viem, že sa ešte budem z dnešného dňa tešiť poriadne dlho.

Tentoraz skočím do vody rovno pri boku žraloka a už sa nemusím báť, či ma nezje.

Čln sa pomaly obracia k ostrovu Isla Murejes, kde za pár minút zastavujeme na obed. Kým nám ho pripravia, môžeme sa okúpať v priehľadnom mori na jednej z najkrajších piesočnatých pláží, akú som kedy videla. Volá sa Playa Norte – Severná pláž, podľa jej umiestnenia na severnom cípe len 7 kilometrov dlhého ostrova. Voda je tu čistá ako zrkadlo, vidno naozaj až na dno aj z niekoľkých metrov. Líham si na hladinu a nechávam sa unášať pomalým prúdom vody. Na chvíľu vôbec nevnímam, ako sa v blízkosti zabávajú lode plné turistov, ktorí už takto na obed pijú vo veľkom. Nejde mi do hlavy, ako to v tej horúčave vie ich telo zniesť.

Plávam dokola a snažím sa spáliť ešte pár kalórií, kým ma zavolajú na loď na obed. Keďže nejem mäso, sendvič odmietam a zjem len šalát a ešte rýchlo skáčem na pár minút do vody, kým ostatní dojedia. Najradšej by som tu ostala až do večera. Škoda, že o pár minút sa musíme vybrať naspäť do Cancunu, kde sa náš dnešný výlet končí.

„Alex, ešte ťa odfotím, ako plávaš a už pôjdeme,“ príde ku mne bližšie Robin, sympatický nemecký bloger, ktorému som nechtiac stále plávala zadkom do videa, keď sa snažil nakrúcať žraloky.

Cestou člnom naspäť do prístavu len obdivujem naozaj nereálne sfarbené more. Nech je oblasť Cancunu akokoľvek turistická, aj napriek tomu to tu strašne milujem. Cítim, že za tú chvíľu na člne a vo vode ma dnes už aj opálilo. Super, po lete doma, keď som bola dosť biela, stačí jeden deň v Karibiku a už mám peknú farbu.

DCIM100MEDIA

V prístave sa zase prezliekame, berieme fľaše s vodou na cestu a nasadáme do auta. Bol to ale dlhý a náročný deň a ešte nás čaká hodina cesty autom. Teším sa, že ju všetci v tichosti prespíme. Prebúdzam sa pred naším hotelom a zisťujem, že to všetko nebol len sen.

Foto: Alexandra Kováčová,  www.crazysexyfuntraveler.com