Smaragdové jazero v Ohňovej zemi



Zbieram sily, popíjam horúci zelený čaj a ruky si otepľujem pohárom. Snažím sa zohriať po dlhej a hlavne chladnej noci a nabrať energiu na ďalšiu túru. V Južnej Amerike ma ešte čakajú spolu asi 3 mesiace výstupov po Andách. Dnešný plán však bude celkom mierny. To je to jediné, čo ma prinútilo vstať… vízia ľahkej túry a krásnej prírody. Len 2 hodiny spánku, silný patagónsky vietor, ktorý niekoľkokrát skoro rozbil okno mojej izby počas celonočnej búrky a alarm o 7.00 ráno mi ale k dobrej nálade nijako nepridali. Nielen ja, ale i moja známa z USA, ktorá sa rada predstavuje ako Lyra, a ktorej reálne meno som pár týždňov vlastne ani nevedela, si ponadávame nahlas na celý dom.

„WTF,  to nemyslíš vážne, že už zvoní budík!,” kričí na mňa Lyra z vedľajšej postele, pričom si oblieka dva páry ponožiek.  „To bude dnes zábavička, už to vidím,“ zasmejem sa skoro cez slzy. Rýchlo zjem banány a potom avokádo na energiu. Cítim sa však ako po najhoršej opici, ktorú som vlastne nikdy nemala. Ale keď takto hrozne bolí hlava aj po alkohole, už ani nikdy piť nezačnem, sľubujem si v duchu. O 7.40 konečne vyrážame z domu známych smerom k autobusovej stanici, kde máme stretnutie. V meste Ushuaia, kde sme ubytované, v podstate stanica ani nie je  ̶  autobusy zastavujú vedľa benzínovej pumpy a presne tam sa máme stretnúť. Miestne autobusy tu premávajú, kedy sa im chce. Nemajú presne stanovený čas, čo samozrejme znamenalo, že aj tie 3 či 4 km od domu k benzínke musíme viac-menej prebehnúť pešo, celé zababušené, lebo dosť fúka.

DSC_0866

V turistickej kancelárii nám deň predtým povedali, že prvý autobus smerom do Laguna Esmeralda (Smaragdové jazero) odchádza o 8.30, tak ho chceme určite stihnúť. Dosť sme nadávali celou cestou k La Terminal autobusom. Potila som sa ako také vypasené prasiatko, ledva som hýbala nohami, ale i tak musíme bežať, aby sme bus nezmeškali, keďže istotu na odchod ďalšieho veľmi nemáme. O 8.25 dobehneme červené ako paradajky a pýtame sa všetkých naokolo na autobus. „Nie, bus do Laguna Esmeralda ide o 9.00 hod, a nie 8.30. Teda, je to taká menšia dodávka, nie autobus,“ ukazuje prstom na podobné vozidlo jedna nemecká turistka. „To fakt v turistickej kancelárii mesta nevedia, kedy ide bus?! Mohli sme spať o 30 minút dlhšie a dôjsť na zastávku v pokoji s normálnou farbou tváre! Teraz potrebujem akurát tú pol hodinu, kým sa upokojím a zmizne mi červená farba z líc,“ povzdychnem si nad bežnou zlou organizáciou v Južnej Amerike. Ale predsa, sme na konci sveta v Ushuaia, v najjužnejšom meste na zemeguli. Môžem byť rada, že tu vôbec nejaké autobusy premávajú.

DSC_0988

Zisťujeme, že spiatočný lístok do Esmeralda  stojí 60 pesos, čo bolo vtedy okolo 11 eur. Lyre, mojej americkej spolucestovateľke to pripadá strašne veľa, tak sa rozhodneme, že zaplatíme len cestu tam a naspäť sa už niečo vymyslí. Najprv chce vodič dodávky 40 pesos za jednu cestu, ale podarí sa nám prehovoriť ďalších štyroch turistov ísť naším smerom, takže nakoniec zaplatíme polovičnú cenu 30 pesos. Sorry, ale nás neodrbete! Škodoradostne sa na seba s Lyrou usmejeme. V buse mi padá hlava, ale krásna okolitá príroda mi nedá zaspať. Do Údolia vlkov  ̶  Valle de Lobos sa dostaneme tesne pred 10. hodinou. Tu je vstup ďalších 10 pesos. V cene vstupu je použitie WC, ktoré ďalej už nebude, a k tomu mapa a vysvetlenie, ako sa dostať ku Smaragdovému jazeru. Treba sa tiež zaregistrovať a podpísať meno  ̶  aby sa vedelo, koho hľadať, keď sa neukážete cestou naspäť.

DSC_0099

Potom môžeme konečne vyraziť na slabšiu túru. Prechádzame okolo nádherných asi 70 psov husky, ktoré tu v zime ťahajú turistov na saniach a pretekajú. Jeden krajší ako druhý. Milujem psy, čo majú oči rôznej farby. Aj tu je niekoľko husky psov s jedným okom modrým a druhým hnedým. Prekvapivo, sú celkom pokojné a veľmi si nás nevšímajú. Pomaličky prechádzame lesíkom a preskočíme rieku sfarbenú do červenohneda, až sa dostaneme na pole tvorené z rašeliny, španielsky nazvanej turba. „Jéj, pozri Alex, ako sa na tom krásne skáče,“ ukazuje mi Lyra a ja sa hneď veselo pridám. Je to ako skákať po niekoľkometrovom poli z čerstvého chleba, také jemné, hebké a jednoducho srandovné.

DSC_0118

Postupne kráčame popri rieke, ktorá je tyrkysovomodrá. Musím sa vám priznať, že ani po tom všetkom cestovaní som rieku takejto farby na vlastné oči ešte nevidela. Photoshop je už iná vec, ale táto farba bola dokonale nádherná aj od prírody. Dozvedeli sme sa, že Smaragdové jazero a aj rieka Esmeralda, ktorá sa z neho vylieva, majú takú smaragdovo sýtu modrozelenú farbu vďaka sedimentom, ktoré sa ukladajú pri pohybe kameňov pod ľadovcom. Niečo neskutočné!

Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom októbrovom SLOVAK MAN – práve v predaji.

Elektronická verzia: https://www.manmagazin.sk/elektornicka-verzia