Ešte donedávna bolo rozprávanie o cestovaní v čase vedeckým kacírstvom a väčšina odborníkov bola pri otázke na túto tému veľmi  zdržanlivá,  avšak dnes už ani tie najrešpektovanejšie vedecké autority nie sú také opatrné.



Čas je sám o sebe fascinujúci a ľudia už roky premýšľajú nad tým, či by bolo možné cestovať  do minulosti. Problém je v tom, že nateraz sme všetci uväznení v prítomnosti, takže ako by bolo možné čas oklamať a vydať sa cestou vzad?

Žijeme vo svete, v ktorom nás obklopujú štyri základné rozmery a tými sú výška, šírka, dĺžka a čas. Prechádzať prvými tromi rozmermi pre nás nie je problém. Ak by sme nasadli do auta a vydali sa na cestu, okamžite začneme prekonávať prvý rozmer, ak budeme otáčať volant sprava doľava,  pridáme ďalší rozmer a aj ak pri jazde v horskom teréne pridáme výšku. Ale ako by sme mohli začať cestovať časom? Popusťme uzdu fantázií, veď vo filmoch často vidíme veľký svetelný tunel, ktorý predstavuje bránu v čase. Zväčša tu máme odvážneho hrdinu, ktorý skočí dnu a rázom sa objaví niekde v minulosti. Takáto predstava je síce pritiahnutá za vlasy, avšak samotná myšlienka nemusí byť tak celkom mimo realitu.

Aj fyzici uvažujú o cestovaní v čase, ale problém v cestovaní do minulosti tkvie v otázke, či je možné cestovať časom v súlade s fyzikálnymi zákonmi. O čase zatiaľ vieme, že plynie len jedným smerom, a to dopredu. Môžeme rozraziť biliardové gule po celom stole, ale neočakávame, že sa vrátia na pôvodnú pozíciu. Môžeme urobiť z vajec praženicu, lenže nie je možné z praženice urobiť vajíčko. Vedci tomu hovoria „šípka času“. Jedným z mála spôsobov, pomocou ktorého by sme mohli cestovať časom, je stvoriť tzv. červiu dieru. Červia diera je fyzikálny objekt umožňujúci v časopriestore vytvoriť skratku. Tento fenomén po prvýkrát opísali v roku 1935 Einstein a Rosen. Názov červia diera vznikol na základe analógie červa, ktorý sa z jedného bodu jablka prehrýza na iný bod, nepohybuje sa teda dvojrozmerne po povrchu, ale používa skratku dierou.

cervia diera (zdroj: Deviantart)

Podľa teórie možno prepojiť dva vzdialené body vo vesmíre s využitím zakrivenia časopriestoru. Ak prechádzame červou dierou, neprekračujeme rýchlosť svetla, no vzdialenosť medzi štartom a cieľom prekonávame podstatne rýchlejšie ako svetelný lúč letiaci priamo. Ako však takúto dieru vytvoriť? V skutočnosti máme šťastie, pretože sa nachádzajú všade okolo nás, problém je len v tom, že sú príliš malé na to, aby sme si ich všimli. Kde ich teda hľadať?

V našom svete nie je nič dokonale rovné ani hladké, všetko okolo nás je posiate drobnými trhlinami a dierami. Dokonca ani naoko tak hladký predmet, akým je okenné sklo, nie je v skutočnosti rovné. Pod silným mikroskopom by sme mohli jasne pozorovať jeho nepravidelný povrch, no a rovnaký princíp sa vzťahuje aj na čas. Na molekulárnej úrovni môžeme v čase sledovať množstvo štrbín a dier, ktoré neustále zanikajú, znova sa objavujú a skutočne prepájajú rôzne miesta a časy. Niektorí vedci sa domnievajú, že by bolo možné jednu z nich zachytiť a zväčšiť ju mnoho biliónkrát. Pokiaľ by sme mali dostatok energie a technologických schopností, teoreticky by bolo možné takúto dieru stvoriť. Jeden jej koniec by mohol byť umiestnený poblíž Zeme a ten druhý niekde veľmi ďaleko vo vesmíre alebo by mohli byť oba konce na rovnakom mieste, ale jeden z nich by sa nachádzal v minulosti.

Kozmológ Stephen Hawking uskutočnil svojho času jednoduchý experiment. Pripravil oslavu, o ktorej nikomu nepovedal. Svoje pozvánky ukryl na rôznych miestach v dobre zabezpečených časozberných schránkach s presnými informáciami, ako sú súradnice a čas, kedy sa oslava bude konať. Potom už len čakal, kedy sa vo dverách objaví nejaký ten cestovateľ časom. Bohužiaľ, nikto sa na jeho oslave neukázal. Vedci vychádzajú z toho, že všetko vo vesmíre má nejaký poriadok. To, čo teda cestovaniu časom do minulosti bráni najviac, je problém paradoxov, ku ktorým by pri takýchto výpravách dochádzalo.

Hawking

Profesor Hawking tento problém vysvetľuje na teórií o „šialenom vedcovi“. Predstavme si, že by sa vedcovi podarilo vytvoriť červiu dieru smerujúcu jednu minútu späť do minulosti. Na prvý pohľad sa to nezdá byť veľa, ale už takáto krátka cesta späť by mohla spôsobiť vo fungovaní vesmíru chaos. Povedzme, že by bol ochotný riskovať vlastný život a rozhodol sa zabiť samého seba v minulosti – nabije zbraň, namieri ju na otvor v diere a vystrelí. Výsledkom experimentu by bola jeho vlastná smrť a to ešte skôr, ako by natiahol kohútik. Lenže, kto potom strieľal? Príčina vždy vyvoláva následok a nikdy nie naopak. Vyzerá to tak, že sa vždy stane niečo, čo zabráni paradoxu, a tak zrejme nikdy nebude možné cestovať v čase do minulosti.