Bola som na konci sveta! Áno, aj takto nazývajú najjužnejšie mesto na svete Ushuaia v Argentíne. Pamätám si, ako sme sa ešte v škole učili o Ohňovej zemi a už len preto, že to znelo tak exoticky, som sa tam raz chcela pozrieť. Netušila som ale, že sa mi tento detský sen raz splní, a že v skutočnosti je tam dokonca ešte oveľa krajšie.



Nikdy som si ani neuvedomila, že Ohňová zem, v ktorej leží aj malebné mestečko Ushuaia, je vlastne najväčší ostrov súostrovia s rovnakým názvom. Tento hlavný ostrov patrí Argentíne, ale niektoré ďalšie ostrovy Ohňovej zeme sú už súčasťou Čile.

Človek sa tu naozaj cíti ako na konci sveta. Dostať sa sem mi trvalo asi 20 hodín autobusom z Puerto Madryn a časť cesty sme pozorovali čajky a tučniaky okolo nášho trajektu. Bolo to niečo nereálne, iba sa postaviť hore na zábradlie trajektu a s čiapkou na hlave sa plaviť do mesta, ktoré je už tak blízko Antarktídy.

Hneď prvé minúty v Ushuaia ma uchvátili. Na autobusovú zastávku (stanica tu vlastne ani žiadna nie je) ma prišiel vyzdvihnúť známy Ruben, ktorý má v meste cestovnú agentúru, a u ktorého sme s kamarátkami mali prespať 4 dni.

Hory, lode, more, ľadovce, množstvo vtáctva, drahé reštaurácie, veľa múzeí… po pravde, na koniec sveta je tu atrakcií až príliš a človek by sa tu ľahko zabudol aj na pár týždňov, nieto len pár dní, ako sme to mali v pláne my.

DSC_0701

Bol február, koniec argentínskeho leta, ale v Ushuaia sa bez teplých nohavíc, rukavíc, termo bundy a čiapky jednoducho nedalo vydržať. Leto som si síce predstavovala trošku inak, ale tie prírodné krásy, ktoré okolie Ushuaia ponúka, stáli maximálne za to aj so zmrznutými prstami.

Už len samotná prechádzka po mestečku ma napĺňala obrovskou energiou, a to nielen preto, že som sa dobre zapotila, keďže polovička uličiek je na kopci podobne ako vo svetoznámom meste San Francisco. Najlepší výhľad na celé mestečko a aj záliv Bahia Encerrada je z najvrchnejšej ulice Miguel Berraz, tak sme sa tam vybrali s americkou známou Larou.

Väčšinu Ushuaia prechádzame v tichosti a meditujeme chôdzou. Mať hory a more, hoci i studené, na jednom mieste je neopísateľný pocit. Pár ľuďom na ulici sa asi môj úsmev tiež zdal zvláštny, ale od radosti, že to matka príroda tak krásne zariadila, som nemohla inak, ako sa bezdôvodne usmievať na všetkých okolo.

DSC_0645

„Hola, chcete sa povoziť?“ kričí na nás jeden Argentínčan z prístavu a ukazuje na svoju loď. „Ďakujeme, veľmi rady, ale už máme program. Pôjdeme na ľadovec. Ale aspoň nás môžete odfotiť,“ a podávam mu foťák. Trochu ma mrzí, že taký spontánny výlet za uškatcami a tučniakmi sme museli odmietnuť, ale s kamoškou z Francúzska sme už dohodnuté vystúpiť neskôr na Glacier Martial.

Na druhej strane lagúny Encerrada zazrieme dve stroskotané lode, tak sa hneď vyberáme smerom tam. Po tej bielo-zelenej sa dá dokonca aj prechádzať a nazrieť dovnútra. Cítim sa ako Krištof Kolumbus, objavujem, čo sa dá a veselo poskakujem po celom vraku lode. Dokonca sa na chvíľku zahráme aj na Titanic a tú slávnu pózu na začiatku lode. Cestou naspäť zavítame aj na uličku Avenida Maipu, ktorá je známa remeselníckym trhom Paseo de los Artesanos. V jednom stánku zazrieme unikátne šperky z mincí, ktoré vyrába Martin Spinosa. Dokonca tam zbadám aj prívesok vyrobený z 10-centovky so slovenským znakom. Jupí, moje rodné Slovensko sa dostalo zázrakom aj na koniec sveta :-)

DSC_0593

Ushuaia je nielen odrazovým mostíkom na návštevu Antarktídy, ale aj na vedľajšie ostrovy v kanáli Beagle, kde žije množstvo tuleňov, tučniakov a ďalších nádherných zvierat, ktoré u nás v Európe uvidíte len v ZOO. Keďže som sa ale vrátila z Punta Tombo a polostrova Valdés, kde som pár dní strávila s tučniakmi a kopou inej zveri, rozhodla som sa Ushuaia užiť si aj inak ako väčšina turistov.

Nakúpili sme ovocie, avokádo a bagetu v supermarkete (všetko tu je prekvapivo drahé, ale na druhej strane je to ďaleko od ďalšej civilizácie, takže to dáva zmysel) a začali sme stopovať autá smerom do kopca. Stačilo nám vidieť zospodu ľadovec Glacier Martial a hneď sme vedeli, že dostať sa na vrchol bude, ako samotný názov naznačuje, taká vojenská drina. Najprv nám zastaví štvrté auto, ktoré nás berie ku kruhovému objazdu, kde nás čaká kamoška. Tam stopneme milý starší argentínsky pár, ktorý nás zase trochu odvezie, a nakoniec sa mi podarí stopnúť ešte jedno auto až úplne hore na parkovisko. Paráda, ušetrili sme tak hoďku šliapania do kopca, teším sa v duchu. Ešte že tu je stopovať bežné a podľa miestnych aj celkom bezpečné.

Otočím sa a za nami sa rozprestiera Ushuaia plná života. Všade okolo nás sú krásne zelené obrovitánske stromy a pred nami už vidieť drsné skaly pokryté čistým bielym ľadovcom. Vyberáme sa po širokej kamenistej ceste a nestačím sa diviť, koľko rodiniek s malými deťmi sa v ten istý deň vybralo na túru. Ja som ozajstný ľadovec nevidela do mojich 25-tich rokov na Islande, a tieto maličké stvorenia majú takýto zážitok už v plienkach! Veď to nie je fér.

DSC_0538

Pomaličky dôjdeme k miestu, kde končí lanovka a začína rieka. Nakoniec som rada, že sme si to vyšliapali a nešli lanovkou, lebo pomedzi stromy nebol žiaden výhľad na prírodu. Teraz je pred nami tá najpríjemnejšia časť túry. Popri búrlivej rieke je stúpanie malé, tak si spríjemňujeme cestu rozhovormi o zvykoch v našich štátoch a aj o našich chlapoch. Je vtipné porovnávať, ako sa správajú Slováci, Francúzi a Američania. Najväčšou zábavou je však asi to, keď sa všetky tri zhodneme, že nevieme, či ešte chceme priateľa našej národnosti… Žeby predsa človek chcel to, čo nemôže mať a nevážil si to, čo má?

Teraz je však koniec srandy a treba stúpať poriadne hore po rozlomených kameňoch. Šmýka sa, ale vietor našťastie utíchol a slniečko nám milo svieti na cestu. Každým krokom hore viac cítiť tlak v hlave a ušiach, a vždy po pár minútach zastavíme, vydýchame sa a niečo nafotíme. Po dvoch náročných hodinách, keď sme si už každá nadávali radšej v duchu ako nahlas pred všetkými rodinkami okolo, sme konečne s radostným výkrikom dorazili na prvý viewpoint s výhľadom na celé mesto Ushuaia. Tu sa začína ľadovec Glacier Martial a väčšina turistov aj práve tu svoj výlet končí zaslúženým piknikom.

DSC_0202

My sme sa ako všetci tiež zastavili, zložili batohy na zemi, sadli si na mikiny a vybrali obed. Bageta s avokádom a paradajkou mi chutila ešte asi ako nikdy. S plným bruškom som si našla veľký plochý kameň a celá som sa na ňom vystrela. Lepšie miesto na siestu som si naozaj nemohla želať. Slniečko nad nami pripekalo, dokonca som bola chvíľu len v tričku s krátkym rukávom. Za nohami ľadovec, za hlavou v doline Ushuaia a dookola štebot vtáčikov a unavených detí. Na každej túre je vždy najlepší oddych na vrchole, v tomto asi budete so mnou všetci súhlasiť.

Po sieste som sa prechádzala a fotila všetko, čo sa dalo. Škoda len, že sa ten pocit, ktorý mám na ľadovci, nedá nijako slovami opísať. Neviem, ako to je možné, ale z návštev ľadovcov mám vždy teplý pocit na srdiečku a necítim zimu, ako by sa dalo čakať. Ironicky, každý ľadovec ako keby mal silu rozpúšťať vo mne všetko zlo, všetko negatívne, všetko studené, a namiesto toho mi vždy dáva energiu a schopnosť ísť vpred. Aj ľadovec Martial na konci sveta mal na mňa rovnaký vplyv. Možno je to tým svetlom, ktoré sa od bielej farby ľadu odráža, ja fakt neviem. Ale viem, že sa mi chcelo skákať od šťastia!

DSC_0340

Po hodine sa preberajú zo siesty aj moje známe a ideme sa „zblížiť“ s ľadovcom ešte viac. Dvaja Nemci, ktorí nás po ceste zastavili, sa neodvažujú liezť ďalej, ale my ženy posilnené avokádom a banánmi to predsa dáme, hovoríme si. Vyliezame hore na rôzne skaly, preskakujeme malé potôčiky s topiacim sa snehom a nakoniec aj kráčame priamo po ľadovci, ale len 3 metre, lebo inak je chodenie po ľadovci dovolené len s turistickým sprievodcom. Dokonca si na ľadovec môžem aj sadnúť a vyryť tam srdiečko s mojím menom. Tak, a teraz sme si kvit a obidvom nám ostane spomienka v srdci na dlho. Tento orgazmický pocit môjho druhého spojenia sa s ľadovcom v živote sa len tak ľahko nebude dať zabudnúť.

Dotýkam sa všetkých kryštálikov ľadu a vytváram si z nich rôzne obrázky. Nádhera! Príroda je naozaj dar, len škoda, že nie všetci z nás si to uvedomujú.

DSC_0391

Najvtipnejšie mi prišlo, že Martial ľadovec začína už vo výške 1000 m. n. m., presne ako kopce okolo môjho rodného mesta na Slovensku. Naše slovenské Tatry sú dokonca viac ako dvakrát také vysoké, a tiež tam nemáme poriadne ľadovce. Väčšinu dňa som sa zamýšľala práve nad tým, aká rôznorodá je príroda na rôznych miestach sveta.

Chcela by som ostať na ľadovci až do večera, ale začína fúkať, tak musíme ísť naspäť. Vyberáme si tú najkratšiu, ale zároveň najstrmšiu a najnáročnejšiu cestu dole. Musím dávať veľký pozor na fotoaparát, aby sa z túry tiež vrátil celý. Asi 20 minút sa doslova šmýkame dole na zadku až naspäť na miesto, kde sme mali piknik. Už tu nie je vôbec nikto, všetci sú už na ceste dole, tak sa vyberáme aj my. Ide to oveľa rýchlejšie ako nahor, len sa viac šmýka, tak sme opatrnejšie.

DSC_0307

Snáď rýchlosťou blesku sme zase dole na parkovisku a keď vidím čajovňu, spomínam na všetky tie koláčiky a skvelý čaj, ktoré som mala v provincii Chubut pred pár dňami. Baby sa oblizujú, len keď im o tom rozprávam, a tak musíme zastaviť v reštaurácii Refugio na parkovisku na niečo sladké. „Veď sme práve spálili veľa kalórií, teraz je čas na zaslúženú odmenu, že?“ smeje sa Lara.

Ja odolávam, ale keď vidím, že ceny jedál sú tu prekvapivo lepšie ako dole v meste, objednávam si na večeru aspoň zeleninový šalát. Slinky sa mi však zbiehajú pri pohľade na čokoládové koláče poliate horúcou čokoládovou polevou, ktoré majú pred sebou kamošky. Tie však oceňujú môj zdravý výber večere a hneď sa konverzácia zvrtne na zdravú stravu. Dávam im pár tipov, ako sa udržať fit na cestách a užívam si teplé slnečné lúče. Aspoň chvíľku to vyzerá na letné počasie.

DSC_0242

S plným žalúdkom a tvárou vyhriatou argentínskymi slnečnými lúčmi sa ešte raz pozerám na ľadovec Martial za mnou. Počuť ešte posledný výkrik turistu na zipline. Je podobný ako ten môj výkrik šťastia vo vnútri hrude, ktorý som mala z návštevy ľadovca. Obzeráme sa po parkovisku, ale žiadne auto sa nechystá dole, tak sa vyberáme pešo. Po chvíli chôdze na nás kričia nejakí chlapci z auta: „Poďte hore, chicas.“ „Ja si skôr myslím, že vy by ste sa mali otočiť dole do mesta,“ odpoviem, keď auto mizne niekde v zákrute. Škoda, mohli nás zviezť.

Po dvoch minútach nám však opäť zastavuje nejaké auto. Sú to tí istí traja chlapci. Otočili sa, aby nás zviezli do mesta. Síce sa tlačíme šiesti, ale lepšie, ako ešte ďalšiu hodinu ísť pešo. Bol to náročný deň. Viac ako 15-kilometrová prechádzka mi úplne stačila. Potom sme ešte náhodou stretli v meste tých istých sympatických chalanov dvakrát, tak sme si vymenili vizitky.

DSC_0279

Na záver dňa nakupujeme zeleninu v supermarkete a zase dvíhame palec hore pri ceste. Zastavuje nám pekný opálený chlap v tielku, ktorý sa vracia z posilňovne a vezie nás až domov ku známemu.

To bol ale deň. 3 kamošky z 3 štátov sveta, 5-krát stopovanie, 5-hodinová túra, 15 km v nohách a k tomu jedno slnko, jeden ľadovec, a jedno nesmierne šťastie… Taký typický nezabudnuteľný deň na konci sveta.

Foto: Alexandra Kováčová, www.crazysexyfuntraveler.com