Na ulici zbadáte peknú mladú ženu a vozičkára. Evidentne majú k sebe blízko a vám napadne, ako im to asi môže fungovať v posteli. Diagnóz, ktoré človeka pripútajú na invalidný vozík, je veľa, teraz však budeme hovoriť o mužoch, ktorí majú v dôsledku nejakého úrazu poškodenú miechu a sú teda ochrnutí.



Kvadruplegik, alebo tetraplegik, má postihnuté horné aj dolné končatiny, paraplegik len dolné. Keďže každý človek je individualita, u každého sú rozdielne aj zdravotné problémy, funkčnosť a citlivosť končatín. Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že čím vyššie bola miecha poranená a čím viac bola poškodená, tým sú postihnutia závažnejšie. Hoci si vozičkári necítia telo tak, ako zdraví ľudia, vnímajú ho. V ich vnútri nič neochrnulo, takže túžbu po opačnom pohlaví cítia podobne.

Neveril som, že by som ešte niekedy mohol mať vzťah so ženou.

Dostávame sa k otázke se*u. Áno, vozičkári „môžu“. Hoci často riešia väčšie či menšie problémy s erekciou, vo všeobecnosti ju majú. Aby si ju udržali čo najdlhšie, vraj ju musia trénovať. K dispozícii majú aj odbornú pomoc se*uológa. Mnohí ochrnutí muži tvrdia, že si dokážu se* plnohodnotne užiť prostredníctvom partnerkinho prežívania, ale sú aj takí, ktorí žiadnu rozkoš necítia. Samozrejme, čo sa týka polôh, majú obmedzené možnosti, ale s milujúcou a chápavou partnerkou môžu prežiť rovnako vzrušujúce chvíle ako zdraví chlapi. Všetko, a teda aj se*, sa totiž odohráva v prvom rade v hlave. Nasledujúci príbeh Dušana je toho živým dôkazom.


Prečítajte si tiež:

V Čechách dostali vozíčkari na intímne chvíle svoje vlastne asistentky!

 

Dušan, 35:

Bol som typický motorkár, bavili ma silné stroje, baby, divoké žúrky. Krátko po dvadsiatke som havaroval na motorke a keď som sa v nemocnici prebral z bezvedomia, zažil som šok. Lekári mi oznámili, že v hrudnej časti mám prerušenú miechu. Vtedy som často myslel na samovraždu, nemal som žiaden dôvod žiť. Podržali ma najbližší, teda moja rodina a kamaráti. Podarilo sa mi síce pomaličky vracať sa do života, ale neveril som, že by som ešte niekedy mohol mať vzťah so ženou, hoci kamarátok, ktorým som sa páčil, som mal dosť aj na vozíku. Spoznal som však jedno o dosť mladšie krásne dievča a cítil som, že by z toho mohlo byť aj niečo viac ako kamarátstvo. Pomaly sme sa zbližovali, otvárali sa jeden druhému, až sme sa prepracovali k vážnemu vzťahu. Trvalo dosť dlho, kým sme sa dostali od prvých bozkov k se*u, ale vďaka citlivej komunikácii sa to podarilo a čo všetko sme spolu zažili, vieme len my dvaja.

Asi najväčším problémom boli predsudky okolia, napríklad aj jej rodičov. Ale keď videli, že ich dcéra je so mnou šťastná, napokon ma prijali takého, aký som. Dnes bývame v rodinnom domčeku a tešíme sa z našej krásnej malej dcérky. Vrátim sa k tým predsudkom, lebo ich vnímam ako najväčší problém vo vzťahu k vozičkárom. Keď ľudia vidia pár ako sme my, prvé, čo im napadne je, že toto predsa nemôže fungovať. Prečo? Lebo takéto postihnutie bije zďaleka do očí. Keby som bol alkoholik, násilník alebo psychicky chorý človek, nikto by sa nad našim vzťahom nepozastavoval, lebo psychické defekty nie sú na prvý pohľad viditeľné. A som presvedčený, že práve tie sú oveľa väčšou hrozbou pre vzťah ako telesné postihnutie.

Foto: Pixabay

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Andrea
Milujem život, šport, hudbu, zvieratá, prírodu, knihy. Fascinujú ma zákutia ľudskej duše a medziľudské vzťahy. Veľmi rada jem a dlho spím. :-)