Neexistuje snáď miesto, kde by ste v súčasnosti nenarazili na 50 Odtieňov sivej. Ak by som šiel na rannú omšu, namiesto písania recenzie, zrejme aj tam by som sa dozvedel o bezbožnom chovaní miliardára a nepoškvrnenej študentky a dostal odporúčanie, aby som sa kinu vyhol veľkým oblúkom. Nevyhol som sa a film som videl.

V prvom rade musím uviesť na pravú mieru dva fakty. Prvý, šiel som do kina dobrovoľne, nie nasilu iba preto, že bol Valentín alebo preto, aby som potom písal strašne silné hejty na bobra Anastasie a z Greya robil psychopata. Nie, to nie. Druhý fakt je, že som pred časom dokonca čítal aj knihu. Nebola to úplne moja šálka kávy, ale istým spôsobom sú stomiliónové predaje zaslúžené.

Podstatný je však film. Moja partnerka po filme povedala, že už dávno nebola na mieste, kde by naraz stíchlo toľko ľudí a bezvýhradne som s ňou súhlasil. V okamihu, ako sa z plátna stratili trailery a reklamy, objavili sa prvé zábery mesta Seattle. Všetky, naozaj všetky rozkecané ženy do jednej stíchli. Zhasli displeje mobilov, stratil sa šum, obávam sa, že polovica kina nedýchala.

S výberom hlavných postáv som pred reálnym zhliadnutím filmu nebol dvakrát spokojný. V kútiku duše som si ako predstaviteľku Anastasie Steele vedel predstaviť iba Alexis Bledel (Rory zo seriálu Ženy z rodu Gilmorovcov). Je to skrátka taký anjelik, ktorému by určite aj sám Grey rád naplieskal. Dakota Johnson však naozaj milo prekvapila. Zatiaľ som nevidel herečku, ktorá by hanblivosť a rozpaky zahrala lepšie, zožral som jej to aj s navijakom, dokonca som si chvíľami myslel, že je možno z Jamieho Dornana na prášky aj mimo scenáru. Jamie Dornan tiež nesklamal, ale na druhej strane, perfektné obleky a luxus, ktorý ho obklopoval, urobil snáď väčší dojem ako on sám.

Autorom scenáru dávam veľký palec hore. Z knihy vybrali to najlepšie, čo mohli. Nevenovali sa iba plácaniu po zadku, strkaniu kadejakých predmetov nevedno kam a podobne, takže chronickí masturbátori, ktorí išli do kina s vreckovkami pod kabátom, išli zbytočne, po*no sa nekonalo. Našlo sa však aj zopár scén, ktoré mohli v kine vyvolať niečo ako davovú erekciu.

50 shades

Najväčší palec zo všetkých získava soundtrack. Každá skladba zapadala tam, kam mala. Ak bolo treba, tak iba dotvárala celú situáciu, ak slová neboli potrebné, hudba sa ozývala celým kinom. Napríklad pri scéne s vrtuľníkom a známou skladbou od Ellie Goulding. „Love me like you do“ spievala Ellie a dal by som ruku do ohňa, že drvivá väčšina žien v kine si priala byť pasažierkou helikoptéry namiesto nejakej naivnej študentky literatúry. A väčšina chlapov v tej chvíli uvažovala, aké to bude, keď po filme sadnú späť do svojho premrznutého ojazdeného auta pred kinom. Celkovo, sebavedomie priemerného pracujúceho muža dostávalo počas filmu viacero kopancov, ale je to iba film, chápem.

Nečakal som od filmu nič, istým spôsobom som sa naň dokonca tešil, ale negatívne recenzie ma pripravili aj na možnosť sklamania. To sa však nekonalo a určite som pri sledovaní netrpel. Budem sa opakovať, pri produkcií filmu z knihy vybrali naozaj to najlepšie a efektne to zlepili do dvojhodinového filmu, ktorý určite nebol S/M po*no snímkou, dokonca ani soft po*nom, žiadnym po*nom. Igelitky pod zadok dám naozaj potrebné neboli. Keď si odmyslíme lacnú idylickosť celého príbehu, naivná študentka a vplyvný miliardár, atď., atď., bolo na čo pozerať. Doslova „zabitý“ bol záver a jasne potvrdil, že môžeme v kinách čakať minimálne druhé pokračovanie trilógie a druhé pokračovanie ošiaľu menom 50 Odtieňov sivej.

Jakub
Sleduje témy, ktoré hýbu svetom. Žije autami, technikou, ženami. Žije na webe a prináša informácie o všetkom, bez čoho sa žiaden náš čitateľ nezaobíde.
  • Hosť

    Skvelá recenzia.. zabavil som sa :) A tiez to vnimam tak isto a stotoznujem sa s názorom….

  • cus

    Presne tak isto som to vnimal aj ja :)