Verím, že v tomto nie som sám. Najväčšie zhrozenie, ktoré zažívam každý mesiac je, keď zistím, že moje vlasy sú už príliš odrastené a musím navštíviť to dievčenské zariadenie zvané kaderníctvo. S hrôzou plánujem, kedy tam pôjdem a čo ma tam zas čaká.



Na tomto zariadení, ktoré mne zo záhadných príčin ešte stále veľa ľudí volá „holič“ (aj keď oholiť bradu tam podľa mňa nevie ani jedna z tých pracovníčok), je jedna naozaj zaujímavá vlastnosť – nikdy neviete, čím novým vás tam prekvapia. Čím si však môžete byť istý – to prekvapenie nebude nijako príjemné. Nakoľko žijem v malom meste, z modernejších kaderníctiev, kde je štandardom aj to, že vám po strihaní umyjú vlasy, mám na výber iba sieť tých najznámejších. Síce tu máme dve nákupné centrá, medzi ktorými sa môžem rozhodnúť, ale mám pocit, že je to prašť ako uhoď – jedno horšie ako druhé.

beautiful woman cutting her hairPrečítajte si tiež:
Vyspovedali sme kaderníčky: Balia ich zákazníci? Spávajú s nimi?

 

Za prvé, mám pocit, že sa tam zarába strašne zle, pretože tam vždy robia iné pracovníčky. A aj to je dôvod pre istý, nie veľmi príjemný pocit, že dopredu nikdy neviete, kto vás bude strihať, ako vás pochopí, ako vás ostrihá atď. Neviem ako vy, ale ja som na svoj účes mega háklivý, aj keď si vždy poviem – no čo, veď o dva týždne to mám znova odrastené. To je jediný dôvod, prečo tam niekedy nestrhnem zo seba ten záves a neujdem s plačom a behom cez pohyblivé schody schúliť sa do klbka vo svojom aute a plakať.

Ale teraz vážne. Najväčšie peklo, ktoré môže nastať, je, že sa idete dať ostrihať v piatok poobede. To je ako keby ste chceli ísť na úrad práce po tom, čo vo vašom meste zavreli tú najväčšiu fabriku. Jednoducho si všetci zmyslia, že „ja dnes večer budem najväčší čávo s novou frizúrou“ a do skupiny týchto degešov, bohužiaľ, často patrím aj ja. Niekedy, keď mám to šťastie a uvedomím si, že sa mi treba ostrihať v iný deň, respektíve doobeda, sa cítim ako najväčší kaper, lebo som teraz prišiel a „hneď ma berú“.

To je ale, samozrejme, iba veľmi výnimočne a najčastejšie precitnem v momente, keď stojím opretý o sklenené dvere a teta kaderníčka mi s pol pohľadom na hodiny a pol pohľadom do plafónu (akože – jémine, ďalší kretén tu bude zúfalo odfukovať) oznamuje, že budem čakať minimálne takých… Mne by samozrejme nevadilo čakať, ale serú ma dve veci: prvá – prečo sú tam akože iba ženské magazíny, ale čert to zober. A druhý, úplne najväčší fail je, že tam väčšinou nie je žiaden signál na mobil (pretože ste uprostred nákupného centra), takže nevybavím žiadne maily, Facebook, Twitter, nič. Ak náhodou áno, tak príšerne pomaly, takže to radšej dám do vrecka a budem premýšľať, aký som ja ale kretén, že som tu zase vtedy, keď je tu najviac ľudí. WiFi tam je, ale je zamknutá a jej názov jasne inštruuje, že ide o sieť „iba pre personál“. No tak sa pose*me, budem tu čakať a čumieť do plafóna ako v 95-tom, keď som prišiel zo školy a pršalo (a nechcelo sa mi hrať tetris).

Často pri tom rozmýšľam, prečo to nespoja s nejakou kaviarňou, veď aj kávu by som si dal, aj za WiFi by som možno zaplatil, aj novinky prečítal. Vtedy by mi nevadilo čakať. Ale nič, poďme ďalej, to by som chcel na Slovensko asi príliš. Najväčším, ale úplne najväčším obávaným momentnom, kameňom úrazu celej tejto procedúry je aj tak dorozumenie sa, teda pochopenie sa s pani, čo má pre nasledujúce dni v rukách osud môjho sexuálneho života, ako to chcem ostrihať. Aj keď podľa mňa 99 percent chlapov to chce presne tak isto ako ja (hore skrátiť nožnicami + vzadu a boky strojčekom na X mm), keď to tej holičke rozprávam, má pri tom otvorené ústa a pýta sa ma, či naozaj tak a tak, ako keby takýto účes chcel niekto naposledy, ešte keď sa v Černobyle vyrábala elektrina.

chlap v kadernictve

Úplná perlička raz bola, keď som takejto tete vysvetľoval, že to chcem tak, aby som mal hore na bokoch hlavy takú „hranu“, jednoducho nie „do stratena“ (do pi*i!), ale tak, že tam bude taký skok. (Veď čo, nepozeráš žiadne filmy, ani si nikdy neotvorila žiadny časopis, aby si videla, ako to majú čávovia? Bože môj dobrotivý!) No kuká na mňa ako na vyoraného psa, že čo to ja po nej akože chcem. Cítim sa jak v Hornej Dolnej, prisámvačku.

Jedna raz dokonca po troch minútach vysvetľovania vykríkla na celú miestnosť, som sa len tak zababušil do tej plachty, čo ma reže na krku jak sviňa, až som celý červený, že „a do pi*i, ja tu nie som“ a hovorí mi: „Veď do kocky! Vy to chcete do kocky!?“ A ja si v duchu hovorím – a čo ja viem moja, či do kocky sa to volá, ale hádam hej a prikývnem, že áno, veď jasné! Heuréka!

Potom vždy, ale úplne zaručene zakaždým, keď ma začne strihať, zoberie náhodne nejakú dĺžku vlasov do ruky, zakrývajúc, samozrejme, rukami ten zvyšok, takže nemám ani páru, koľko mi tam toho akože zostane. Chlapi, ruku na srdce, keď sa vás v tejto chvíli dotyčná opýta, že „či toľkoto“, koľkí z vás naozaj vedia, či je to málo alebo veľa? No proste prd v gacoch môžem vedieť, ale vždy poviem, že proste „tak nejako primerane“, lebo už som aj tak na pokraji infarktu a modlím sa otčenáše a zdravasy, niekedy aj celú krížovú cestu, nech to vo výsledku dobre dopadne.

Potom príde taký moment, keď sa chce dievčina so mnou pokúšať o niečo, čomu sa v zahraničí hovorí small talk, čiže niečo ako debata o ničom, nech reč nestojí. Vždy rozmýšľam, ako jej poviem, že by som zabudol, v ktorej časti modlitby som aktuálne skončil a hlavne, že mám plnú hlavu svojich vecí, a vlastne ja vôbec nie som dobrý parťák na tieto ženské debaty úplne, že o ničom – nič sa nedozvieš, nič nepovieš, iba ťa to zbytočne vyrušuje pri sústredení vesmírnej energie na tvoje vlasy, najmä ak už vidíš, ako ťa úplne doje*áva, že budeš buď za najväčšieho kreténa večera, alebo radšej pre istotu aj tak nikam nepôjdeš a poplačeš si doma pri GTA-5 alebo Fife.

Potom to nejako celé, už so žalúdkom prevráteným od hrôzy, tlak 800 na 500 z toho zúfalstva, ako to len dopadne, keď mi to umyje a trochu aj z toho pásika, čo tam dávajú pod krk a reže ako hovädo, nejako so zatvorenými očami celé prežijem a pozriem sa na seba do zrkadla. Hovorím si – no nejako to zvládnem, keď to nagélujem. Potom mi to vyfúka tak, že aj tak mám hlavu mokrú, vonku je mínus desať, takže zajtra budem mať angínu, ale nevadí. Vzápätí sa opýta, že či aj nagélovať. Presne som vedel moja, že sa opýtaš. V duchu si hovorím „preboha, len TOTO nie“ a moje ústa povedia „nie, ďakujem, netreba“. Tak mi to nejako akože nastajluje, pri tom sa niekedy neviem udržať a rehocem sa, že keby som takto niekam išiel, tak sa od hanby prepadnem pod zem.

Po zaplatení nasleduje rýchly poklus na vécko, aby som si to dal aspoň do takého stavu, že prejdem domov, keby ma niekto stretol, a tam sa z toho snažím vykúzliť úplné maximum. Nech to dopadlo akokoľvek, môžem si aspoň vydýchnuť, že minimálne tak na 3 až 4 týždne mám po týchto stresoch. Môžem to ísť spokojne osláviť do mesta a vyskúšať, či mám aj s tým, čo „tá so mnou dnes dorobila“ ešte nejaké šance u dievčat.

PS: Minule mi tá, čo mi povedala, že „veď na kocku“, začala v rámci debaty o ničom vysvetľovať, že to si mám hneď povedať, že „na kocku“, veď to musí každá kaderníčka vedieť, že ako to je. Tak som potom na ďalší krát išiel presne do toho istého kaderníctva, sadnem si tam a hovorím – na kocku. A tá babenka (iná, samozrejme) na to: „A to je ako prosím?“ Prečítajte si tiež vtipn

No vtipnosti v týchto zariadeniach vlasy strihajúceho charakteru niekedy ozaj… A vy ste ako na tom?