Jeden pekný letný víkend sme sa s kamarátom ocitli v Budapešti na menšom spoznávacom „zájazde“, ktorého cieľom bol najmä prieskum nočného života v hlavnom meste u našich južných susedov. Popri tom, ako sme uprostred noci prechádzali od jednej diskotéky k druhej, sme narazili na podnik, ktorý z vonku vyzeral ako nejaká lepšia diskotéka. Vošli sme tak, ako predtým do X iných. No tu nám niečo nehralo už od začiatku…

Po prejdení dvermi a následnými veľkými čiernymi závesmi, ktoré mali niečo skrývať – sme pochopili, čo mali skrývať: ocitli sme sa v striptízovom podniku. Dievčatá, mimochodom, veľmi sympatické, tancovali odhalené aj neodhalené na vyvýšených pódiách s tyčami. Povedali sme si – prečo nie a usadili sa pri voľnom stole. Objednávka znela – dve pivá.

980

O malú chvíľu prišli na náš stôl dve pivá a tesne po nich dve slečny, ktoré sa opýtali, či si k nám môžu prisadnúť. Boli to naozaj luxusné kúsky, to vám môžem odprisahať, a boli veľmi – veľmi sporo odeté. Úloha tých slečien bola dostať nás niekam „hore“, kde sa prevádzkuje súkromný striptíz. Pýtal som sa, čisto zo zvedavosti, koľko by to stálo a odpoveď bola 100 Eur. Ale vraj uvidím všetko!

Slovíčka „všetko“ som sa okamžite chytil a pýtal som sa, či teda môžeme mať spolu v tej cene „naozaj všetko“. Odpoveď bola. samozrejme, že nie, ale ja som sa, podgurážený nemálom alkoholu, snažil dievčine vysvetliť, že by som ju neskutočne rád šmykol a že teda, aby sme sa dohodli nejako inak. Na žiadne moje návrhy nijako nereagovala a stále si išla svoju pesničku, aby sme išli hore, že tam zažijem niečo, čo som ešte nezažil a podobne… Ja som sa tváril akože to je veľmi lákavé, ale vedel som, že 100 Euro za dve pesničky, čo bude na mne tancovať, je predsa len trošku drahý jukebox a že určite nepodľahnem. Čo však bolo naozaj veľmi príjemné, že dievčatá sa o nás neustále obtierali, nohy si vykladali cez tie naše a hladkali nás okrem iného aj po stehnách tak blízko našich kompasov, ktoré stále viac ukazovali, kde presne je vesmír… Chvíľami sme dokonca akože váhali, či ideme alebo nie, len aby dievčatá ešte neodišli, kým nedopijeme pivá a nepôjdeme s pekným zážitkom o dom ďalej.

To sme ešte nevedeli, že zážitok, ktorý príde, bude naozaj z kategórie nezabudnuteľných

Po pár minútach prišla servírka s tým, že sa niečo opýtala dievčat po maďarsky. Tá moja mi šepla do ucha, či si môžu objednať pitie. Obaja sme urobili takú grimasu s gestikuláciou, ako keď niekomu chcete ukázať „neviem“. Dievčatá to ale pochopili tak, že „môžu“ a niečo si objednali.

Nakoľko mi bolo viac ako jasné, že zaplatiť to budeme musieť my, opýtal som sa „mojej kočky“, koľko ma to bude stáť. Dostal som odpoveď „neboj sa, je to to najlacnejšie, čo som si mohla objednať“. Hovorím si, okej, to bude stáť aj tak 20 Eur, ale čert to zober. Čašníčka prišla a doniesla im nejaké drinky. Takto sme tam sedeli ešte asi 10 minút a nechali sa hýčkať spoločnosťou sporo odetých megakostí.

2015-07-25 03.01.57
Paragony s účtom, ktoré sme dostali. Oba na rovnakú sumu, bez mála 50.000 HUF.

Po dopití piva sme si povedali, že je čas ísť. Dievčatám sme poďakovali za spoločnosť a za ponuku privátneho striptízu, ktorí sme odmietli a od čašníčky sme si vypýtali účet. Na stôl pred nás sa dostali akési paragony o veľkosti A4, dosť precízne vypísané a na konci bol sumár účtu bezmála 50.000 maďarských forintov. Po prepočítaní sme zrazu precitli: veď oni chcú od nás viac ako 300 Eur!

Vyplašené pohľady na seba: čo budeme teraz robiť? Toľko peňazí tu ani nemáme!

Zavolali sme si teda obsluhu, s ktorou sme sa snažili dopátrať k tomu, prečo máme tak veľký účet „za dve pivá“. Po našich protestoch dlho netrvalo, kým prišiel nejaký, zrejme manažér, ktorý nám účty pomerne priateľsky vysvetlil. Vraj sme si objednali drinky pre slečny, ktoré stáli XY forintov a že do ceny nám započítali aj akýsi poplatok za našu návštevu tohto podniku. Naše námietky sa stupňovali. Vysvetľovali sme, že žiadne drinky sme dievčatám neobjednali, že si to objednali samé a nikto nás neupozornil, že to bude stáť 300 Eur. Taktiež nás nikto neinformoval, že máme platiť nejaký poplatok a ak by sme to vedeli, že by sme tu určite nezostali.

978

Týpek zostal, na moje prekvapenie, stále pomerne dosť priateľský a začal s nami dokonca vyjednávať, že „nám urobí tu najväčšiu zľavu“, aká je možná. Ja som bol ale pomerne dosť rozzlostený, pretože som vedel, že toto dobre nedopadne a opýtal som sa ho – „čo ak tu ale toľko peňazí ani nemáme?“. Ako by ste lúskli prstom a pri našom stole zrazu stáli okrem manažéra ešte aj traja páni, ktorí už vyzerali podstatne menej priateľsky.

Medzitým som točil videá, na ktorých som sa prihováral publiku, okrem toho aj manažéra s vyhadzovačom. Do toho ma prišla upozorniť servírka, že si tu nemôžem natáčať video, na čo som jej dosť drzo a striktne odpovedal, že nahrávať „potrebujem“. Popri tom, ako som točil, sa pán z ochranky „nahneval“ a povedal mi, že ok, ak teda nezaplatím, ide zavolať políciu.

Vedel som, že buď to zaplatíme, alebo dostaneme riadne cez hubu

Keď som si uvedomil, v akej sme nepríjemnej situácii a že to možno skončí aj nejakými údermi alebo do ranných hodín vylúchaním na polícii, skúsil som na nich použiť to, čím sa vyhrážali vlastne oni: „Viete čo teda? Zavolajte políciu,“ zakričal som. „Nakoľko sa cítim byť podvedený, chcem, aby ste zavolali políciu!“ Kričal som stále dokola, pretože som videl na ich tvári, že vždy keď som povedal „polícia“ (samozrejme, celá diskusia prebehla po anglicky), nemali z toho páni akosi dobrý pocit.

A vtedy som vytiahol posledného žolíka – Manmagazin: „Chcem vám niečo povedať – my dvaja sme redaktori najčítanejšieho magazínu pre muža na Slovensku, máme státisíce čitateľov a toto bude pre nich neuveriteľne zaujímavý príbeh. Trvám na tom, aby ste zavolali políciu a garantujem vám, že toto bude jeden z najčítanejších článkov na Manmagazin.sk vôbec.

981

Vtedy sa stala vec, pri ktorej sa nám naozaj triasli obe polky zadkov. Ochrankár – maník, ktorého by ste naozaj nechceli nahnevať, nás požiadal, aby sme ho nasledovali. Išiel s nami pred podnik, kde na nás čakali ďalší dvaja páni, ktorí vyzerali, že „toto sú tí, čo nás dnes zakrvavia“. Poviem vám úprimne, v tejto chvíli nám nebolo všetko jedno. Začal som po ochrankárovi doslova kričať, že nechceme ísť preč, že chceme zaplatiť svoje dve pivá. On po mne začal kričať takisto, ale niečo po maďarsky, čomu som nerozumel ani mäkké F.

Zrazu nastalo ticho a my sme urobili krok vpred smerom preč – prvý krok dole z dverí podniku, po ktorom som čakal ranu zozadu a potom veľa, veľa rán spredu. Ale mám pocit, keď sme to potom tak s kamošom analyzovali, že borečkovia, čo nás evidentne mali ísť zbiť, možno nechápali, prečo sme stále opakovali, že chceme zaplatiť a prečo po nás ten hlavný vyhadzovač vrieska. Než sme sa všetci stihli spamätať, my už sme boli asi 10 – 15 krokov od nich a vtedy stačila jediná otázka „Nepobehneme?“.

Viete si predstaviť, že táto šlamastika, do akej sme sa dostali a všetky tie scenáre od toho, ako po nás príde polícia až po to, ako nás budú mučiť, dopadla tak, že sme vôbec nič nezaplatili? Poviem vám, ale dal som ten najrýchlejší beh v mojom živote a tej ulici sme sa potom vyhýbali ako čert krížu. Zostala vtipná spomienka na Budapešť s ponaučením, že v Maďarsku si treba na podobné podniky dávať veľmi veľký pozor.

loading...

5 KOMENTÁRE

  1. Heh, mne sa stalo presne toto iste v Bulharsku az na to ze sme necelych 400eur museli zacvakat a na zachadoch nas prehladavali 6ti vyhadzovaci, nvm preco museli prist 6ti na dvoch ale kazdopadne sme este dobre obisli, lebo jeden mi neustale ukazoval ze ma podreze… no takymto podnikom s ciernymi zavesmi sa vyhybat chlapi !!! Vsade na svete !! ;) (a nehovoriac o tom ze slecny v bulharsku neboli najkrajsie a cudziu rec nevedeli ani yes/no…celeee zle)

KOMENTÁRE

Please enter your comment!
Please enter your name here