Hudobník, vojak, špión, diplomat a spisovateľ, ktorý si založil svoju reputáciu ako najslávnejší erotický hrdina (podľa svojich počtov so 122 ženami). Dnes akýkoľvek muž, ktorý je dobrodružný, neviazaný a nezodpovedný milovník, môže byť inými nazývaný Casanova…

Giovanni Giacomo Casanova sa narodil vo Venice. Jeho otec Gaetano Casanova bol herec, ktorý tiež režíroval niekoľko hier. Oženil sa v roku 1724 s Giovannou Mariou (Zanetta) Farussi, herečkou, a perfektnou krásavicou. V detstve Casanova trpel krvácaním z nosa a jeho rodičia si mysleli, že dlho žiť nebude.

„Videl som, že všetko na svete, čo je famózne a krásne, ak sa spoliehame na opisy a kresby spisovateľov a umelcov, vždy stráca, keď sa na to ideme pozrieť a preskúmať to bližšie.“ (z História môjho života, 1966 – 71)

Silné ženy, ktoré ovládali život Cassanovu, boli jeho matka a čarodejnica, ktorá mu pomohla zastaviť krvácanie. Neskôr sa začal občas obliekať ako žena. Casanovu rodičia nechali v opatere jeho starej matky, Marzie Farussi, a odišli do Londýna. Zanetta a Gaetano sa vrátili do Venice v roku 1728. Casanovov otec zomrel v roku 1733, avšak Zanetta vyhnala všetkých svojich uchádzačov o ruku a rozhodla sa starať o deti sama. No čoskoro odišla z Venice do Drážďan.

V roku 1734 bol Casanova poslaný bývať k doktorovi Gozzimu do Padui. Dostal dobré vzdelanie a hneď ukázal neobyčajnú múdrosť. Študoval na Univerzite v Padui a v kňazskom seminári Sv. Cypriana, odkiaľ bol vylúčený za škandalózne chovanie. Pitie a ľúbostné aféry ukončili jeho plány stať sa kňazom. Na nejaký čas slúžil v armáde, hral na husle, ale nie veľmi úspešne, a pracoval pre právnika Manzoniho. V roku 1742 dostal doktorát z Padui. V roku 1744 sa stal tajomníkom kardinála Acquaviva v Ríme. Škandál znova donútil Casanovu opustiť mesto a cestovať do Naples, Corfu, Constantinopolu, a usadiť sa do Venice. Mal ľúbostnú aféru so Signorou F. a v roku 1746 bol huslistom v divadle San Samuel vo Venice.

Casanova

Casanova stretol v roku 1749 svoju veľkú lásku, mladú a mysterióznu Francúzsku, Henriettu, v Cesene.

„Ľudia ktorý veria, že žena nestačí urobiť muža rovnako šťastným celých 24 hodín za deň, nikdy nepoznali Henriettu.“

Henrietta ho nechala. Casanova sa vrátil k rodine, čo vo svojej autobiografii spomína ako jedno z najsmutnejších momentov života. „Čo je láska?“ pýta sa, a prirovnáva lásku k nevyliečiteľnej chorobe a božskému monštru. Potom odišiel do Lyonu, kde sa dostal ako slobodný murár. Do roku 1750 pracoval ako duchovný, tajomník, vojak a huslista vo viacerých krajinách.

Casanova

Casanovova sloboda v roku 1755 na jeden rok skončila. Bol zatknutý, jeho rukopisy, knihy, práce na mágiu a Arentinova kniha na sexuálne polohy boli zabavené. Casanova bol udaný ako čarodejník a odsúdený na päť rokov v olovených komorách pod strechou Dogeského paláca. Temnice ale boli extrémne horúce, a tak zariadil útek s jeho kamarátom, Otcom Balbim.

„Potom som sa otočil a pozrel na celú dĺžku krásneho kanála a vidiac nie jeden čln, obdivoval najkrajší deň, v aký môže niekto dúfať, prvé lúče skvelého východu slnka nad horizontom…“

Casanova vycestoval do Paríža, kde z neho jeho útek spravil celebritu. Ako Dostoevsky neskôr napísal, Casanova bol hazardér a v roku 1757 zaviedol lotériu. Táto investícia z neho spravila milionára. Tiež založil dielňu na sériovú výrobu potlače hodvábu a na túto prácu najal dvadsať mladých dievčat .

Počas jeho rokov vo vyhnanstve prišiel Casanova do kontaktu s takými ľuďmi ako Ludvík XV, Rousseau a Mme. Pompadour. V roku 1760 utiekol pred svojimi veriteľmi a cestoval naprieč Európou. Casanova pokračoval vo svojich dobrodružstvách v Naples, Anglicku, Nemecku a Španielsku. Preložil Voltairovu komédiu L´Ecossaise pre Pietrov Rossiho súbor hercov v Genoe. V roku 1772 napísal v taliančine dobre zachovanú Históriu nepokoja v Poľsku. Medzi 1774 a 1782 pracoval ako špión pre venetských inkvizítorov štátu. Jeho literárne úsilie sa nestretlo s úspechom. V roku 1787 stretol Casanova v Prahe Mozarta a venoval pozornosť prvému predstaveniu opery Don Giovanni. Libreto napísal Lorenzo Da Ponte, ale najskôr Casanova skladateľovi porozprával niektoré epizódy zo svojho života. V jednom texte Casanova vidí, že ženy sú zodpovedné za zlé skutky Dona Giovanniho:

„Vina leží celkom na ženskom pohlaví za počarovanie jeho mysle a zotročenie jeho srdca. Oh, zvádzajúci sex! Zdroj bolesti! Nechaj úbohú nevinnú osobu ísť v mieri.“ (z Casanova alebo Umenie šťastia od Lydii Flem, 1997)

Jeho román, NE AMORI NE DONNE, OVVERO LA STALLA RIPULITA, ho poslal do druhého vyhnanstva. Od roku 1795 bol knihovníkom na zámku Dux (teraz Zámok Duchcov, Česká republika). Počas svojich posledných rokov života sa bezzubý Casanova sústredil na svoje pamäte „uchovať sa od šialenstva alebo zomierať od žiaľu“. Jeho praktický lekár, James Columb O´Reilly, mu radil: „Na niekoľko mesiacov sa musíš vzdať smutných štúdií, ktoré unavujú mozog a sexu, za čas existovania musíš byť lenivý a ako druh úľavy, by si si mohol pripomenúť šťastné dni strávené vo Venice a iných končinách sveta.“

Casanova zomrel 4. júna v roku 1798. Medzi jeho poslednými milenkami bola Cecile von Roggendorf, dvadsaťdvaročná kanonierka a Elise von der Recke, ktorá mu posielala polievku a víno.

„Pravá láska je láska, ktorá niekedy vznikne po zmyselnom potešení: ak vznikne, je nesmrteľná; v opačnom prípade sa nevyhnutne opotrebuje, pre jej klamstvá s nepatrnou fantáziou.“

Foto: biography.com