Minule som si vypočula rozhovor dvoch mužov pri vedľajšom stole. Obaja mali obrúčky na rukách, ale dohadovali si pánsku jazdu  ̶  návštevu erotického salónu. Partnerkám povedia verziu o pripravovaní chaty na zimu. K tomu všetkému si dodávali odvahu tým, že „fyzická nevera nie je až taká zlá ako psychická“.



 

Ako sa to začalo

Prostitúcia a nevestince sú tu už od nepamäti. V Starobabylonskej ríši existovala  „hosťovská prostitúcia“. Domáci pán, ktorý „vlastnil“ dcéru, slúžku či ženu ako majetok, ich ponúkol vo forme daru hosťovi alebo pocestnému. Ten mohol pri žene ležať, mať s ňou styk, dokonca sa považovalo za výhodu, ak ju oplodnil. Žena od hosťa dostala darček, a keďže išlo väčšinou o obchodníkov, mali pri sebe lákavé predmety. Teraz si minimálne polovica mužov predstavila, ako ich kamarát privíta uňho doma a ponúka svoju sexi ženu, no hosťovská prostitúcia mala dôvod. Touto „pohostinnosťou“ sa malo zamedziť znásilneniam.

Nesmieme zabudnúť ani na tzv. chrámovú prostitúciu, ktorá fungovala už pred viac ako 3000 rokmi. Ženy za „dary“ pre chrám a obete pre božstvo vykonávali se*uálnu činnosť. V tej dobe, v súvislosti s kultom, bola považovaná se*uálna činnosť ako bohom priaznivá.

Prvé verejné nevestince založili preto, aby sa liečila mužská homosexualita. Od čias gréckej antiky existovala aj prostitúcia bez sakrálneho pozadia, v podobe, akú poznáme dnes. Gréci rozdeľovali prostitútky na obyčajné Po*ny a „spoločníčky“ Hétery. Najstaršie remeslo fungovalo vo forme mužskej i ženskej prostitúcie a už sa nevytratilo.

Verejné domy dotované rehoľami

V stredoveku boli prostitútky a prostitúti označovaní ako „prostibilis“, čo v preklade znamená niečo ako „ponúkať sa za peniaze“. Aj v temnom stredoveku sa pravidlá porušovali. Rád nemeckých rytierov skladal rehoľné slávnostné sľuby, medzi nimi aj sľub čistoty. Napriek tomu bol v Malborku verejný dom, oficiálne vydržiavaný rehoľou. Františkáni tiež nezaostávali, pretože vo Wittenbergu bol nevestinec od kláštora vzdialený „čo by kameňom dohodil“. Založilo ho mesto, aby bola prostitúcia „pod kontrolou“. Na protesty Martina Luthera ho zatvorili.

Rozkvet kurtizán

Renesancia bola obdobím rozkvetu nielen umenia, kultúry a vedy, ale aj kurtizán – v tej dobe spoločensky akceptovanej formy prostitúcie. V Ríme určovala povesť a vzhľad mesta. Tamojšie špeciálne spoločenské štruktúry a kultúra v 16. storočí boli ideálne: Spolu sa mohli rozvíjať duchovná krása a láska na predaj.

Prostitútky na ulici

V časoch industrializácie bolo obyvateľstva čoraz viac a postupne narastala chudoba i vykorisťovanie. Ženy s minimálnym vzdelaním pracovali za mzdu, ktorá ich nemohla uživiť. Najrýchlejší spôsob, ako si „privyrobiť“ bola prostitúcia vo verejných domoch. V tomto zmysle môžeme prostitúciu vnímať skôr ako jediné východisko z beznádejnej situácie. Postupne vznikli ženské spolky, ktoré protestovali proti verejným domom a pod ich nátlakom boli zatvorené. Prostitútky museli ísť na ulicu, kde boli vystavené napospas policajtom, násilným zákazníkom či pasákom. Kriminalita prudko narástla, pohlavné choroby sa šírili jedna radosť. Paradoxom je, že zákazníkmi boli práve muži a synovia meštianskych žien, ktoré sa angažovali za zatvorenie verejných domov.

…a nakoniec

Počas druhej svetovej vojny zaviedli „verejné domy Wehrmachtu“ a v koncentračných táboroch to zase boli táborové verejné domy. Ženy, ktoré sa nakazili, boli, samozrejme, zavraždené. Vojenské verejné domy boli počas tohto obdobia bežné aj mimo Nemecka.

Od roku 1968 začalo v NDR nezákonnú prostitúciu používať Ministerstvo na ochranu štátu, aby získalo informácie „o triednom nepriateľovi“. A táto tradícia sa drží podnes. U nás sa tiež pretriasli kauzy odpočúvania verejných domov na objednávku SIS. Nech už je to akokoľvek, najstaršie remeslo nevymrie v kríze, blahobyte či akomkoľvek režime.

Autor: Gabi Halmová

KOMENTÁRE

Please enter your comment!
Please enter your name here