Chodievate na futbalové zápasy? Viete, že vás minimálne polovica Slovenska považuje automaticky za chuligána? Môžu za to akési spoločensky zaužívané predsudky celej slovenskej konzervatívnej spoločnosti.



Spomínam si, ako sme ako deti chodievali na hokejové a futbalové zápasy. Samozrejme, že sme sa ako tínedžeri nechali ľahko ovplyvniť davom. Chceli sme byť súčasťou niečoho, súčasťou nejakej komunity. Ak by som to mal pritiahnuť za vlasy, čo vo svojich článkoch rád robím, povedal by som, že ak by nám vtedy obliekli rovnošatu a dali zbrane do ruky, asi by sme vyrazili smerom, ktorý by udali „oni“.

Pár chlapcov z okolia sa vtedy pridávalo k hnutiu, ktoré sa volá Hooligans. Niektorí z nich boli aj skinheadi, ale to sa dialo skôr tak, že príslušníci skinheads sa síce poväčšinou rozumeli futbalu ako koza nákladiaku, ale dôležité pre nich bolo, že tam bola príležitosť „udrieť si“. Mali holé hlavy, na sebe „leteckú bundu“, takzvanú bombéru, a to najdôležitejšie – na nohách ťažké topánky – kanady, často so železnou špičkou, aby keď kopnete niekomu do hlavy, nech z toho má minimálne menší otras mozgu.

Na futbalové zápasy do nášho mesta chodili hosťujúci fanúšikovia, ktorí mali svoj vyhradený sektor a ktorý si tam „našli“, potom počkali a dobre domlátili. K železnej špičke na topánkach patrilo často k povinnej výbave tiež minimálne „kaser“ – slzný sprej a aspoň nejaká tá palica, prípadne „boxer“ alebo obušok, to to potom išlo o hodne lepšie. No a nesmiete zabudnúť zhabať všetky fanúšikovské predmety ako dresy, šály, atď. a na konci celej akcie ich minimálne pošliapať alebo, v ideálnom prípade, rituálne spáliť za skandovania nejakého toho pokriku patriacemu „vášmu tímu“.

Ja som sa tohoto násilia zásadne nezúčastňoval. Vôbec, násilie som nikdy nemal rád, nechápal som, prečo máme niekoho biť, kto fandí svojmu tímu a chudák ešte aj vycestuje často stovky kilometrov mimo svoje mesto, aby povzbudil tím, ktorému fandí alebo jednoducho „svojich“. Samostatná kapitola boli spomínaní skinheadi, tam som to nechápal, vrátane nejakej rasovej diskriminácie, už celé úplne.

Dnes to možno stále funguje podobne, a aj keď o šport sa stále zaujímam, beriem to už s veľkým nadhľadom. Športového fanúšika si treba ctiť, najmä takého, ktorý má nadhľad a dokáže oceniť aj to, že súper bol v nejakom tom zápase lepší ako tím, ktorému „fandíte“. Potriasť súperovi rukou, zagratulovať mu ku víťazstvu. Veď to automaticky neznamená, že bol lepší, iba mal možno v ten daný deň viac šťastia. Aj o tom predsa šport je.

Kanadskí fanúšikovia vzdávajú hold súperovmu brankárovi – „Goalie“ – (v preklade: brankár), skanduje celý štadión.

 

V Kanade pri americkej hymne odišiel mikrofón. Tak ju odspievali fanúšikovia za speváčku. Súperovi! Úžasné.

Páči sa mi však, že sa postupne viac dbá na to, aby športoviská aj na Slovensku mali nejakú slušnú úroveň. Koniec koncov, tie boli vždy hanba našej krajiny a je to samozrejme vizitka našich politikov, že sa z ich niekoľko miliónových a miliardových rozpočtov vždy našlo na „nástenkové tendre“ a iné tunelovačky, ale nikdy nie na to, aby sa zabezpečilo, že keď pôjdem na hokejový zápas, budem mať minimálne garantované, že nedostanem na hubu.

To by mohol byť taký dobrý základ. Vyššia nadstavba by mohla byť taká, že by tam nemusela byť zima, mohlo by tam byť aspoň trochu čisto, plus nejaké tie miesta na sedenie, ale nie také, že mi odmrzne riť, alebo ako bolo v našom meste zvykom – zobrať si so sebou kus polystyrénu pod zadok. O čistej toalete a možnosti kúpiť si cez prestávku nejaké občerstvenie by som tiež ako nie málo platiaci fanúšik v roku 2016 mal nejakú tú predstavu.

Verím, že časom to postúpi na celom Slovensku tak, že sa budeme môcť v nedeľu vybrať s rodinou a deťmi na športový zápas bez toho, aby sme sa čo len na 5 % museli obávať o našu bezpečnosť, aj keď pri dnešných hrozbách teroristických útokov to asi nikdy nebude možné. A okrem vyššie uvedeného, aby bolo zabezpečené, že sa nikde nebudeme tlačiť a že budeme mať všetci svoje miesto. To bohate stačí. Bufet, či nejaká tá vsuvka cez prestávku, ktorá poteší oko, alebo pobaví dušu aj mojej dcéry a manželky, by bol pekný bonus naviac.

Budem sa tešiť, že nás takáto budúcnosť čaká a že sa toho raz dočkám. Ak môj článok čítajú Slováci v zahraničí, najmä v Anglicku, Nemecku či USA, určite nechápu, že o niečom takom samozrejmom snívam v roku 2016, no verte mi, nie všade je to štandard. Sú tu „prvé lastovičky“, ale bol by som rád, keby to nebola výsada iba hokeja v Bratislave a Košiciach a futbalu v Žiline a Trnave, ale po celom Slovensku a na každom jednom športovisku.

Myslím si, že by tým výrazne, ale naozaj výrazne stúpla návštevnosť športovísk, tým pádom aj vzrástli možnosti a rozpočty jednotlivých športových organizácií a možno by sme sa niekedy v budúcnosti mohli ešte dočkať hráča, ktorý by kráčal po stopách takých úžasných športovcov, akými sú napríklad Marián Hossa alebo Marek Hamšík. Do toho, slovenský šport!

PS: My, športoví fanúšikovia, nie sme žiadni chuligáni. Sme empatickí, inteligentní a mierumilovní ľudia ako všetci, verím, ostatní.

Zdroj: Manmagazin.sk | Foto: Depositphotos

Ondrej
Šéfredaktor a zakladateľ. Stará sa o štruktúru magazínu, robí väčšinu hlavných rozhovorov, technologických a auto-moto článkov. O to, aby boli naši čitatelia spokojní sa stará osobne a dlho do noci odpovedá na ich e-maily a správy na Facebooku.