Neľútostné súboje v rímskych arénach. Tenká hranica medzi životom a smrťou. Krv, pot, slzy. To všetko si spájame so slovom gladiátor. Kým však rímski gladiátori  boli v skutočnosti? Čo o nich naozaj vieme? Tu je niekoľko zaujímavostí, ktoré vás isto zaujmú.



1. Nie vždy bojovali na život a na smrť

Keďže gladiátori boli celebritami svojej doby, ich vlastníci nechceli, aby súboje vždy dopadli smrťou jedného z bojovníkov. Šlo by to do peňazí. A tak trénovali svojich zverencov, aby dokázali súpera ťažko zraniť, ale pritom nezabiť. Napriek tomu nešlo o nijak stabilné povolanie. V priemere sa gladiátor zúčastnil za život možno desiatich zápasov. A zomierali celkom mladí, často ako tínedžeri, šťastnejší sa dožili tak 25 rokov.

2. Palec dole neznamenal to, čo si myslíte

Vlastne to bolo celé naopak. Palec dole znamenal, že víťazný gladiátor má súperovi preukázať milosrdenstvo, kým palec hore znamenal, že môže chudáka zmrzačeného kolegu doraziť.
7761248668_06aef61c3a_k

3. Boj so zvieratami bol raritou

Vo filmoch často vidíme súboje gladiátorov s tigrami a levmi, slonmi a klokanmi (no, možno nie to posledné…), ale podľa historikov to vôbec nebolo bežné. Až v neskorších dobách, keď gladiátorské zápasy zrazu neboli cool, organizátori začali nútiť bojovníkov, aby zabávali divákov zápasmi s mačkovitými šelmami. Podľa niektorých dokonca došlo k tomu, že koloseum zaplavili vodou a nechali zápasníkov v aréne plnej krokodílov a žralokov. Hardcore.

4. Nie všetci gladiátori boli otrokmi

Tradične sa zápasníci vyberali spomedzi otrokov a obyvateľov dobytých území, ktorí boli fyzicky dostatočne zdatní na to, aby si ich týpci z gladiátorského biznisu všimli. Avšak, keď zápasy začali naberať na popularite a zrazu šlo nielen o slávu, ale aj o prachy, mnohí robotníci sa dobrovoľne stali gladiátormi. Pre takýchto ľudí dokonca existovali gladiátorské školy.

5. Bojovali aj ženy

Šlo takmer výhradne o otrokyne, ktoré pre zábavu divákov nútili bojovať proti iným ženám, dokonca proti mužom, alebo ľuďom výnimočne nízkeho vzrastu (trpaslíkom).

6. Všetko to začalo ako pohrebný rituál

Podľa všetkého si takto šľachta uctievala padlých členov rodiny. Na pohrebe nechali kopu otrokov, aby sa navzájom pozabíjali. „Pochopiteľne“, ľudí to bavilo, a tak začali podobné veci praktizovať aj mimo pohrebov. Staré dobré časy, čo poviete…
15555965760_e44b4d6a68_k

7. Existovali rôzne druhy gladiátorov

Rozdeľovali sa do mnohých kategórií, podľa toho, ako veľmi boli skúsení v boji, podľa fyzičky, zbrane, ktorú vedeli používať, atď. Najznámejší gladiátori boli vyzbrojení mečmi a štítmi, ďalší mohli používať meč pri jazde na koni, kým iní niesli dva meče naraz.

8. Do arény vstúpili aj niektorí rímski cisári

Takí Caligula a Titus sú dvaja cisári, o ktorých sa vie, že si radi krátili čas tým, že v aréne vraždili súperov, ktorí nemohli klásť moc veľký odpor, lebo by skončili ešte horšie. Cisár Commodus bol známy tým, že z vyvýšenej plošiny strieľal po panteroch a medveďoch, prípadne vyzval na súboj niekoho z davu okolostojacich. Zrazu nám tí slovenskí politici nepripadajú ako takí psychopati, čo?

9. Boli to celebrity svojej doby

Víťazi súbojov sa objavovali na obrazoch, robili podľa nich sochy, ženy ich považovali za neskutočne príťažlivých. Gladiátorská krv bola považovaná za magickú látku a ženy si do nej namáčali sponky do vlasov. Gladiátorský pot bol primiešavaný do parfumov a mnohí ho používali ako afrodiziakum.

Zdroj: History.co.uk | Foto: Flickr.com

KOMENTÁRE

Please enter your comment!
Please enter your name here